Skroť si ma ✓

26. Nenávidená

Prenesiem nás za hradby mesta svorky Krvavého úsvitu. Keďže ale nestojíme o exkurziu miestneho trhoviska či krčmy, zhmotníme sa rovno v paláci.
Budem úprimná. Mám trocha obavy z toho, ako na mňa zareaguje Modroočko. Vôbec netuším v akom stave sa nachádza a čo si o celej situácii myslí. Ono by kľudne mohol byť aj polomŕtvy až do konca života, však? Predsa by bol nažive. Priznávam, že som tú dohodu moc nevychytala. Podstatné je, aby dýchal, opakujem si. Je mi predsa ukradnutý.

Stojíme uprostred bývalej trónnej siene. Tróny sú už dávno preč. Spomeniem si na kráľa a kráľovnú. Zaklipkám očami, snažiac sa zahnať spomienky na toto miesto. Na Warllina. Radšej sa sústredim na smaragdovo zelený úzky koberec, ktorý sa tiahne stredom siene, až k drevenému podlhovastému stolu. Tesne predo mnou stojí Sarren, ktorému sa okolo krku stále zvíja temné chápadlo mojej moci.

Nestihnem sa ani poriadne poobzerať a zhodnotiť všetky zmeny v trónnej sieni, keď sa pred nami objaví hmla a v nej alfa tejto svorky.

Kyren. 

A je plný života.

Očakávam prílev pocitov. Nie, z pohľadu naňho ma nezahreje pri srdci. Prečo? Z veľkej časti určite preto, že som sa ho vzdala a z nie o toľko menšej časti za to môže jeho pohľad. Je iný. Chladný. Až mám pocit, akoby som sa omylom ocitla na nepriateľskom území. Strasie ma v akejsi nepríjemnej predtuche. Len malým pohybom hlavy sa presvedčím o tom, že hneď za mnou stojí po mojej ľavej strane Darren a po tej pravej Rheet. Všetci traja sa tvária, ako keby som im práve zjedla večeru.

Čo sa to tu, pri Matke, deje?!

Skúsim odpútať ich pozornosť odo mňa a šťuchnem do Sarrenovho ramena, aby prehovoril. Lenže ten pako mlčí. Tiež mu je tu zrejme dusno.

„S týmto tu, by si si mal narobiť poriadky. Má prsty v obchodoch so zbraňami," priškrtím trocha Sarrena a on divoko prikývne hlavou.

„Odveďte ho!" zvolá Kyren pevným hlasom alfa samca, nespúšťajúc zo mňa svoj mrazivý pohľad. Darren s Rheetom sa však ani nepohnú. Sarrena odvádza ktosi iný. A tak medzi nimi troma osamiem. Nebudem klamať, zrazu si pod ich pohľadmi prídem akási maličká.

„Ahoj?" skúsim to inak. Znova sa poobzerám po ich tvárach.

Nič. Nedeje sa nič. Neviem, nečakala som zrovna ovácie, ale toto? Nie sme predsa nepriatelia. Alebo mi niečo ušlo?

„Tak, ja... asi pôjdem," nervózne a s nechápavým výrazom tváre sa zasmejem. V hlave si predstavím Taselove mestečko. Neviem totiž, kam inam by som sa mala vybrať. Možno znova do prístavného mesta. Pomaly sa lúčim s myšlienkou na to, že by som mohla toho zelenookého drobca navštíviť.

Temnota sa do mňa vtiahne ako vystrašená veverica, keď to ňou bolestivo zacuká. Môj tentokrát zamračený pohľad, vystrelí ku Kyrenovej tvári.

Ten bastard!

Dúfala som, že sa s našim putom skončilo aj toto. Myslela som si, že mi dá pokoj. Lenže on ma opäť uväznil. Prečo?! Môj nechápavý výraz tváre mu vyčaruje akýsi zúrivý úškrn na perách. Preskočilo mu?

Nakopem tú ufňukanú temnotu vo mne do zadku a vyšlem ju von.

Moja temnota, versus Kyrenova biela hmla. Nie je žiadnym prekvapením, že ten oslabený čierny oblak ľahko zatlačí späť, odkiaľ vyšiel. Koľkokrát ešte oľutujem, že som ho vtedy vzala so sebou a on videl, akým spôsobom som uväznila temnú bohyňu?

V ten moment, ako sa moja temnota stratí, ku mne všetci traja o krok pristúpia, chytia sa za predlaktia, pričom sa Kyren dotkne aj mňa a všetci naraz sa vyparíme.