Skroť si ma ✓

27. Mrcha

Nebudem sa tváriť, že mi jeho slová nič nerobia. Vraj bezcitná mrcha, čo? A tomuto kreténovi zachraňujem zadok? Veď ja mu ukážem, aká bezcitná mrcha viem byť. Ešte oľutuje slová, ktoré práve vyriekol.

Bastard!

Keby boli jeho city také, ako o nich rozpráva, tak ich neodnieslo ani naše stratené puto. Na to aby ma naozaj miloval predsa nemusíme byť spriaznené duše. Práve si tu serie do huby priamo predo mnou. Už predtým mi niekoľkokrát jasne povedal, aká nepríjemná som. Zrejme z neho hovorilo jeho neomámené ja. A ja som si myslela, že to je len akési doberanie, na ktorom sa spolu bavíme.

Fajn, aspoň som sa ho zbavila. Aspoň už nikdy nebudem musieť prežiť tú bolesť, ktorú som zažila keď... Lenže ten pocit je už tak nereálny. Prečo si chcem pripomenúť niečo, čoho som sa dobrovoľne vzdala? Vzdala by som sa toho aj v inej situácii?  A možno to všetko, čo medzi nami bolo, robilo len to prekliate puto. Už od začiatku. Zatemňovalo nám to hlavy. Obom.

On ma konečne vidí takú aká som a ja budem mať navždy pokoj. Už mi zostáva len jedno. Musím sa odtiaľto dostať. Nechápem načo si ma tu potrebuje držať, keď som mu tak ublížila. Mal by ma zabiť, alebo pustiť. Ale najprv sa zahrám na tú bezcitnú mrchu. Ups, vlastne, ja sa na ňu nemusím hrať.

„No, tak som rada že v tom máme obaja jasno," nahodím silený úsmev a niekoľkokrát pri tom zaklipkám očami. „Vlastne, ešte si sa mi nepozrel medzi polky," pokúsim sa mu otrčiť aj zadok, aby sa v ňom mohol pošpárať. Blbec!

Aj v tom šere si všimnem, ako ním po mojich slovách trhlo. Tvár mu sčervenala, nosdry sa rozšírili a oči doširoka otvorili. Pohľadom skĺznem nižšie, až k jeho rukám, ktoré ma zaťaté v päsť. Biela hmla sa stiahne späť k svojmu páničkovi a ja sa konečne pohnem. Reťaze zarinčia a mnou trhne. Ten hnusný kus kovu ma nepustí ani na dve dlane od steny za mnou. Nepekne zavrčím. Ruky sa mi zaseknú v pohybe, zadržané ďalšou reťazou.

Znova sebou trhnem, túžiac toho idiota stojaceho predo mnou, nakopať do zadku.

Kyren odo mňa odvráti tvár, zatvorí oči a zhlboka sa nadýchne. To je mu zaťažko sa na mňa čo i len pozrieť? Lenže skôr, ako by  stihol oči znovu otvoriť, sa stratí aj s mojimi zbraňami. A tak tu zostanem stáť v tom nepríjemnom šere.

-

Ten bastart sa za mnou nevrátil. Je to už prinajmenšom týždeň. Možno dva? Vôbec netuším. Nečakala som totiž, že by ma tu bol schopný naozaj nechať. A keby aj áno, tak by som nepovedala, že na tak dlho. Ale aspoň som mala čas na iné veci. Utriediť si myšlienky...

Za dverami počuť ozvenu krokov. Tieto ale nie sú také tlmené a šuchtavé, ako inokedy. Teraz sa prázdnou chodbou ozýva klopkanie podpätkov.

„Tak tu si. Je to pravda," zašvitorí nepríjemne piskľavý hlas za dverami do mojej cely. Áno, je to Taisie Ošťatáslama. Už len tá mi tu chýbala. Pre vlastný duševný pokoj, sa ju rozhodnem ignorovať. Nedám jej dôvod na ešte väčšiu radosť z toho, že tu som.

„Mala by si si tam vyvetrať. Prisahám, že ťa cítiť až hore," zanôti škodoradostne. Má šťastie, že sa nemôžem premeniť a vrhnúť sa na ňu. A ešte väčšie šťastie, že nemôžem použiť svoju temnotu a vyrvať jej ňou všetky vnútornosti z jej vychrdnutého tela. Ale aj na to dôjde. Už čoskoro, povedala by som.

„Ale nie za tebou som prišla." Počuť, ako sa niekoľkými krokmi vzdiali od mojej cely. Nejde ďaleko. Snažím sa nastražiť uši, aby som zachytila aspoň čosi. Aj cez smrad mojich šťaniek zacítim dva pachy. Jej a Sarrenov.

Znovu počuť kroky. Smerujú späť k mojej cele.

„Vieš, chcela som sa ti pôvodne poďakovať, že si mi to s ním uľahčila. Lenže vieš čo je sranda? Stále ma nechce a tak je načase vystriedať strany." Došúchajú sa k nej ďalšie kroky.

„Dúfam, že ťa tu nechá skapať," počuť Sarrenov dutý hlas. Nie som si istá, či znesiem toľko srdečnosti.

Tá malá žltá mrcha ho pustila. Pomáha mu. A tak sa rozhodnem, že už tu nebudem viac čakať. Kyren sa zrejme rozhodol, že už ma svojou návštevou nepodstí.

Takže... Treba začať jednať a to hneď.

Samozrejme, že som si celý ten čas čo som tu bola zatvorená, neváľala šunky. Makala som usilovne, ako taká správne nabudená veverica. Pretože, z každej situácie existuje úniková cesta. Hlavne pre niekoho, ako som ja. A teraz nastal ten správny čas na to, aby som ju využila. Pretože táto mrcha ešte neukázala ani zďaleka všetko, diabolsky sa uškrniem skôr, než...

  Kyren Wraith

Kyren sa celý upotený a ubolený, ledva dovliekol do svojej komnaty. Potreboval sa poriadne vyzúriť a tak si to opäť zlizol Rheet na ich tréningu.

Otvoril dvere s tým, že sa umyje a padne do postele. Jediné v čo dúfal, bol bezsenný spánok, ktorý sa mu vyhýbal, ako polovica vlčieho sveta Tairinmu pohľadu. 

„Choď preč," zavrčal polohlasno na Taisie, ktorá ho znova čakala v jeho posteli. Skúšala to už toľkokrát. Nevedel či je len tak vytrvalá, alebo jednoducho sprostá. Pomaly strácal nervy. Už ho nebavilo ju neustále vyhadzovať.

Lenže ten večer prišla po dlhšom čase práve preto, že sa dozvedela o tom, že je jeho divoška opäť uväznená. Dozvedela sa čo sa medzi nimi stalo a tak si povedala - buď teraz, alebo nikdy.

Zhodil zo seba prepotenú, na mnohých miestach dotrhanú košeľu. Taisie nevenoval ani jeden jediný pohľad. Stále ju tam však cítil.

Oblečená v priesvitnej košieľke, pod ktorou bola úplne nahá, sa odhodlala podísť bližšie.

„Vyzúr sa na mne," pobozkala jeho lesknúci sa chrbát. Pri dotyku jej pier mu svaly divoko zacukali a on sa otočil.

Ako sa opovažuje! Mal jej dosť. Toto nebol ten správny čas na to, aby pokúšala jeho nervy. Zjavne ju ale opustil akýkoľvek pud sebazáchovy. Schmatol ju za vlasy a zaťahal za ne tak prudko, až musela spraviť jeden krok vzad.

Ona si jeho jednanie vysvetlila inak. Alebo aspoň navonok tak chcela pôsobiť. Hlasno zastonala a pravou rukou si vošla medzi stehná. A tým spečatila svoj osud.

„Vypadni, Taisie," precedil pomedzi zaťaté zuby, snažiac sa udržať, aby jej minimálne neodtrhol hlavu. „Navždy," donútil ju k tomu, aby si pred ním kľakla. „Si vylúčená zo svorky. A ak nechceš skončiť ešte horšie, tak okamžite vypadneš."

Taisie zaškrípala zubami a prebodla ho zamračeným pohľadom. Nasrato sa zdvihla zo zeme a odpochodoval preč z jeho komnaty. V duchu ho preklínala, prajúc mu len to najhoršie. Nechápala ako je možné, že ju stále odmieta. Prečo mal stále v hlave tú neokrôchanú divošku?

-

Už celú večnosť sa len prevaľoval v posteli a nemohol zaspať. Jeho myseľ pracovala na plné obrátky a predhadzovala mu oranžové oči, nenápadné úsmevy a kúsavé poznámky jeho vlčice. Najviac ho zakaždým prebralo vedomie, že to je všetko preč. Vzoprela sa bohyni Matke, i osudu. Stále tomu nemohol, nie, nechcel, uveriť. A keď mu viečka konečne začali oťažievať, niečo sa zmenilo. Prudko otvoril oči.

Od úst mu stúpala para. Ocitol sa v nepriepustnej tme. Jeho pohľad zablúdil k oknám, no za sklom bola rovnaká temnota ako v jeho komnate. Bola to len sekunda, kým si stihol uvedomiť, čo sa to deje. Že to nie je sen.

Temnota povstala. Ale... ktorá?

V ďalšej sekunde, keď prišlo do jeho mysle toto uvedomenie, sa steny paláca otriasli v základoch. Vzduchom prešla jemná tlaková vlna, ktorá mu prehodila pár prameňov vlasov na stranu.

Zrovna sa posadil s tým, že sa prenesie za ňou, aby sa presvedčil na vlastné oči, že je stále vo svojej cele. Nemala by sa odtiaľ ako dostať, opakoval si.

„Chýbal si mi. No ja tebe zrejme nie," pošepkala mu do ucha, tisnúc sa zozadu na jeho nahý chrbát.

----