Nezaspíš (Vystraš sa 2)

2 SATURN 2

Prišiel som na nočnú šichtu a pozdravil Melanie, ktorá sa práve prezriekla a odkladala všetky kľúče na stôl.

Máme niektoré svoje, ktoré si nosíme aj domov. No ostatné, ktoré sú od cenných vecí, vždy ostávajú v múzeu. Okrem toho mi predala aj vysielačku, pozdravila ma a ponúkla, či nezájdeme na čaj.

Prikývol som s nadšením. Melanie sa mi vždy páčila. Aj výzorom, aj povahovo a jej ponuka mi zlepšila náladu. Na nočnú moru som rovno zabudol.

Prišli sme pri automat a obaja si za pár centov kúpili čaj. Síce som sa ponúkol, že jej ho zaplatím, no ona trvala na tom, že si chce minúť centy.

Potom sme si sadli do rohu kancelárie za okrúhly stôl a začali diskutovať.

,,Ako sa máš?" spýtala sa s úsmevom a pofúkala horúci čaj.

Mykol som plecami a pozrel sa do svojho plastového kelímku. čelil som svojmu tmavému odrazu a rozbušalo sa mi srdce.

,,Počula som, že mávaš nočné mory."

,,Občas," pozrel som sa na ňu a jej úsmev sa zmenil na starosť v obočí a primknuté pery.

,,Tiež sa ti sníva o tom obraze? Mne sa snívalo, že som ho náhodou zhodila... potom z neho vyšiel tmavý tieň a naháňal ma..."

,,U mňa to bolo trošku krvavejšie," zasmial som sa, no ani neviem prečo.

,,Podľa mňa je prekliaty alebo čo... neviem, nepáči sa mi," povedala a konečne si odpila. ,,Ale nemyslím to tak, že je strašidelný na pohľad. Skôr... potom neskôr. Vieš?"

Presne som vedel, na čo naráža. Na pohľad je zaujímavý, no neskôr keď ste doma a spomeniete si naň, cítite sa podivne. Cítite strach a nepríjemný pocit prázdnoty, akéhosi... voidu.

Ešte chvíľu sme sa rozprávali, no potom už musela ísť domov. Bola o niečo staršia než ja, no bývala s rodičmi a tí ju čakali.

Na mňa doma už dlhšie nikto nečakal. Mama s otcom boli pred niekoľkými rokmi na dovolenke na Bali a zapáčilo sa im to tam natoľko, že sa tam presťahovali. V tom čase som mal dvadsať rokov a chceli, aby som išiel s nimi. Ja som im však povedal, že som dospelý a svoj život chcem začať tu.

Nechali mi náš starý byt a občas ma prídu navštíviť. No mám pocit, že som sa im odcudzil, že zo mňa cítia niečo zvláštne. Void je v mojej mysli, ale nie je prázdny. Je v ňom Saturn.

,,Ollie?" ozval sa z chodby Melanin hlas. V prvej sekunde som jej išiel odpovedať... ale nedávalo to zmysel.

Sedel som v kancelárii a díval sa na dvere, za ktorými bol počuť jej hlas. Neboli zatvorené, iba privreté a ja som nevidel žiadny tieň.

No čo jej mám na to odpovedať? Ja nie som Ollie, to je náš druhý kolega.

Viem, že nie sme s Melanie najlepší kamoši... no moje meno vie.

,,Oliver?" spýtala sa znova, no jej hlas znel bližšie. Aj tak som však nevidel jej tieň.

Prečo na mňa kričí z chodby meno iného kolegu?

Moja racionalita mi hovorila nech jej proste odpoviem, že sa nevolám Ollie, ale som tu a môže pokojne vojsť.

No niečo stŕpnuto hučalo, nech sa ani len nepohnem.

Po minúte potenia a vysokého srdečného tepu som počul jej hlas znova. No tentokrát z väčšej diaľky. Nepočul som však žiadne kroky.

Žeby som sa zbláznil? Žeby tie nočné mory spôsobili skrat a proste mi šibe?