Skroť si ma ✓

30. Prvá hodina

Taira White

Naposledy ma ovládol taký ozajstný strach vtedy, keď zomreli moji rodičia. A teraz je tu ten strach znova. Len trocha iný. Bojím sa toho, čo sa stane až sa jeden druhého pustíme.

Nezvládla som to.

Ten príjemný pocit sa stratí rýchlosťou mávnutia chvosta. Nikdy som nezažila nič podobné. Ešte teraz sa chvejem z intenzity toho, čo sa práve stalo. Pretože akonáhle sa naše puto obnovilo, prevalili sa cezo mňa nie len moje pocity, ale aj tie jeho.

Zlyhala som.

Neviem prečo som to spravila. V ten moment som jednoducho musela. Tak veľmi som to chcela. Zasrané puto!

Ohrozila som nás.

Konečne naberiem odvahu a pustím sa ho. A keď sa zo mňa vyslobodí aj on, obaja dostaneme takú riadne štipľavú facku od reality. Ani jeden z nás sa neodávaži vysloviť to, čo je očividné. Len tam tak oproti sebe stojíme niekoľko mučivých minút.

Ohrozila som jeho.

Vravela som niečo o odľahčeí dusivej atmosféry? Teraz je to ešte horšie. Vzduch medzi nami by som si mohla nakrájať na tenké plátky ničoho, zrolovať ich do ruličky a tú si narvať niekam hlboko do... Za moju hlúposť.

„Prečo si..." nedopovie, pretože mu okamžite skočím do reči. Nebudeme to tu teraz riešiť. Nechcem to.

„Chcem svoje zbrane. A čisté oblečenie." Odvrátim od neho pohľad. Prejdem ku stolčeku s lavórom plným čistej vody, v ktorom si opláchnem tvár. Pod intenzitou jeho pohľadu ma strasie. Statočne odolávam, tváriac sa, že sa práve nič z toho nestalo.

Žiadne city. Už nie... nechcem znova zažiť tú bolesť. Nikdy. Už tak som to pokašľala.

Neskoro.

Seriem na to puto, snažím sa presvedčiť samu seba, aby som sa nemusela schúliť niekam do rohu miestnosti a cez šialený smiech sa zúfalo rozplakať. Takto som to v pláne naozaj nemala. Toto je ten najmenej vhodný čas na tieto oslabujúce hlúposti.

„Až keď mi odpovieš," zavrčí, keď sa dvoma rýchlymi krokmi ocitne za mnou. Moje srdce sa opäť rozbúši. Cítim, ako sa ten zmätok v jeho vnútri mení na hnev.

„Fajn!" otočím sa naňho so zamračeným pohľadom. Dúfam, že sa mi podarilo včas zahnať slzy, pretože spomedzi mojich pier nevyšiel žiaden smiech, ktorý by ich odľahčil či prebil. „Keď sa naše puto zrazu vyparilo, vystrašilo ma to. Nechcela som si to priznať, no stále mi to hlodalo v hlave," poťukám si ukazovákom po spánku. Pohľadom skĺznem nižšie po jeho tele. 

Nedokážem sa mu teraz dívať do očí. Povedala by som, že sa pred ním cítim ako nahá, lenže ja nahá som. Ale myslím to tak, že... odhalím, že mám city. Nečakané? Áno, ja Taira White, mám city a bojí sa si ich priznať. Nespravím to ani sama pred sebou, nie to ešte pred ním. Ale možno keď poodhalím aspoň kúsok, dá mi pokoj. I keď tým už nič nezachránim. „A potom som ťa našla v tom tuneli s črevami takmer vonku. A ty... ty si... umieral. Boleto to viac, ako tísíc výstrelov z tej prekliatej zbrane. Naše puto sa v ten moment obnovilo. Práve včas na to, aby som ešte intenzívnejšie mohla cítiť, ako ma opúšťaš. Chcela som umrieť s tebou, vieš? Vtedy som si prvýkrát pripustila, že...že by som..." zhlboka sa nadýchnem a na chvíľu tuho zomknem viečka. Nie, nevyslovím tie slová nahlas. Nie teraz. Nie takto. Celý čas sa dívam na tú obrovskú jazvu na jeho bruchu. Nasucho prehltnem a odvážim sa mu pozrieť znova do očí, ktoré ani nežmurknú.

„Zomrel si. Opustil si ma. A vtedy sa mi prihovorila, aby mi dala návrh. Vzdala som sa ťa, výmenou za tvoj život," nervózne sa zasmejem a pokrútim hlavou zo strany na stranu, snažiac sa odľahčiť toto šialené priznanie. „A teraz sme obnovili naše puto v plnej sile. Nedokázala som to. Vzdať sa ťa. A tým som ťa znova ohrozila. Nedodržala som tú prekliatu dohodu." Chcem od neho odísť no on ma schmatne za predlaktie, brániac mi v mojom zbabelom úteku. Zaškrípem zubami. Nechcem, aby ma držal. Je mi to nepríjemné, pretože sa teraz cítim byť veľmi zraniteľná a to sa mi vôbec nepáči.