Skroť si ma ✓

31. Druhá hodina

Ono je niekedy lepšie počkať, ako sa zachová druhá strana a jednoducho čušať. Občas sa tak dozviem presne to, čo potrebujem. A niekedy je to úplne zbytočné. Nič tým však nestratím. Maximálne tak trocha môjho drahocenného času.
A potom prichádza improvizácia. Akési prispôsobenie pôvodných plánov, alebo tvorba úplne nového. Ono sa to vždy nejako vyvinie. Pokiaľ toho mám v rukáve dosť, nebojím sa ísť do rizika. Zatiaľ mi to vždy vyšlo. Ale zas... Úprimne? Koľko takto vážnych situácii som zažila? Jednu?

Ďalšou vecou je, že je tu zopár čoklov, na ktorých mi začalo záležať. Nechcela som to, bránila som sa tomu, ale je to tak. Zatiaľ sa ale ešte budem tváriť minimálne sama pred sebou, že to tak nie je. Ak to pôjde.

Čakala som, že mi bude Kyren, moja NEspriaznená duša, dýchať na krk už do pár minút. Možno sa ale umúdril. Možno trocha poľavil potom, čo sa vyventiloval. Hm, nie. Tomu neverím. Ak sa neobjaví do niekoľkých minút, nech už radšej ani nechodí. Pretože neskôr by mohol všetko posrať.

Je sranda, čo všetko dokáže tá temnota v mojom vnútri. Vlastne, čo s ňou dokážem robiť ja. Môžem ňou napríklad hladiť naše puto a ukľudniť ho tak. Napätie mojich nervov, ani iné pocity, cezeň neprejdú. Vrní si ako spokojné mača.

„Tak sa to podarilo," ozve sa odkiaľsi hlas temnej bohyne, ktorá už nie je tak moc zvráskavená, ako keď som ju tu nechávala.

„Som tu," poobzerám sa okolo seba, prehliadajúc postavu v diaľke. Spočítam oblaky na oblohe a potom sa na ňu konečne okato zadívam.

„Klopať nemusíš," vyzve ma pohybom ruky, aby som vstúpila a presunula sa tak za zrúcané hradby. Lenivým krokom prejdem až k nej. „Čo si robila posledné dni?" zapradie, hypnotizujúc ma svojim pohľadom. Jej falošný úsmev na tvári zostáva celý čas rovnaký a ja neviem odhadnúť, čo tým myslí. To, že som ju vo svojom vnútri umlčala, aby mi už nehustila do hlavy, alebo obnovené puto?

„Váľala som si šunky vo väzení. A čo ty?" prezriem si špinu za nechtami, akoby o nič nešlo. A šlo?

„Čakala som na teba," jej oči sa zúžia, rozširujúcim sa úsmevom.

„Toto nikam nevedie. Rovno mi povedz aké máš plány, aby som mohla znova zachrániť svet," tľosknem jazykom a prevrátim pri tom očami dohora. Možno ju to trocha vyprovokuje.

„Padni predo mnou na kolená a možno ťa nezabijem hneď," spraví jeden krok smerom ku mne. Mŕtve stromy okolo nás zašumia, bažina zabubloce a vietor zavanie. K môjmu nosu sa dostane vôňa jarného vánku. Keby som mohla, tak si aj capnem po čele pre to nešťastné načasovanie. Možno som mu mala aspoň naznačiť na čo sa chystám. Ale ani to by nepomohlo, pretože by s mojim plánom nikdy nesúhlasil. Lenže takto, keď sa budeme riadiť podľa seba, by sme mohli zabiť všetky otravné muchy jednou ranou.

Temnota vo mne sa zacuká, keď za ňu jej bývalá panička zaťahá, aby ma donútila sa pohnúť tým správnym smerom. A ja jej to dovolím. Padnem na kolená, dvihnem k nej hlavu a ruky si prekrížim za chrbtom.

Jarný vánok, menom Modroočko, je už pri nás. Nesmie ho zbadať. Jej pozornosť musím mať ja. Treba to troška urýchliť, kým ten trkvas vystrelí zo svojho úkrytu a všetko poserie. Môžem ďakovať bohyni za to, že bohyne nemajú vlčí čuch? Asi nie, hah.

„Dobre, nezabijem ťa hneď. Ale zabijem každého, na kom ti záleží. Pekne. Jedného. Po. Druhom. A potom dokončím to, čo som vtedy začala," zapradie jej hlas v mojom vnútri. Dovolila som jej to. Ale to ona nevie.

Hodím na ňu vystrašený pohľad. Možno mi aj trocha zvlhnú oči predstieraným strachom. Z môjho sústredenia ma nevytrhne ani vlna Kyrenovho odhodlania, valiaca sa našim putom, ktoré stále neprestávam hladkať. Vtedy ním prudko trhnem a roztvorením dlane za mojim chrbtom mu naznačím, aby sa zastavil.  Snáď bude aspoň v tomto rozumný.