Čo skrýva?

3. časť

S cieľom niečo sa dozvedieť o tých chlapoch, blonďák a tmavovlasý ťahali posledného po tmavých uličkách, pre nich neznámeho mesta. Policajtov sa už zbavili, ale aj tak museli byť stále v strehu. Ktovie čo na nich ešte nachystali tí chlapi, po ktorých idú.
"Aha, tam," ukazoval Luke na opustenú továreň a hneď k nej aj mieril s tmavovlasým a posledným v tesnom závese.
Starú budovu osvetľovali pouličné lampy, tak ako aj zvyšok prázdnej ulice. Široko ďaleko už neboli žiadne domy. Už neboli v tom meste. Všade naokolo továrne boli iba stromy, dalo by sa povedať, že to je les.
Dorazili k plotu, zničili zámku, ktorou bol pozemok neprístupný cudzím osobám a pokračovali k dverám. Tie boli takisto zamknuté tak ich museli vykopnúť. Vošli dovnútra a našli tam porozhadzované železné sudy rôznych farieb a veľkostí.
"Tak to si teda vedel vybrať," povedal tmavovlasý Lukovi ironicky a teatrálne si zapchával nos a mával pred sebou voľnou rukou.
"Tak môžeme ísť niekam inam až sa ti tu nepáči. Čo tak 5 hviezdičkový hotel?" opýtal sa ho hneď na to a opätoval mu ten istý tón.
"Á, nechaj to tak," otočil sa k poslednému, ktorý zatiaľ vôbec neprehovoril. Celého si ho prezrel podozrievavým pohľadom. "Ako sa voláš?" posledný odlepil pohľad od špičiek svojich topánok a pozrel sa tmavovlasému do očí, no hneď ich zas sklopil a chytil si jednou rukou tú druhú. Bol z nich nervózny, veď kto by aj nebol.
"Simon," povedal roztraseným hlasom.
Medzičasom sa od dverí presunuli viac dovnútra. Luke nechal svojho parťáka so Simonom osamote a šiel skontrolovať továreň. Nebola veľká- rozlohovo. Bola dosť vysoká. A navyše bola tu dosť veľká tma. Popri stene boli pripevnené železné schody ktoré viedli na druhé poschodie- ak sa tak dá nazvať postranné lešenie. Továreň mala ešte aj ďalšiu časť, ktorá vyzerala rovnako. Pomaly začalo aj vychádzať slnko, čiže sa továreň začala plniť svetlom. Bolo vidieť ako niekedy biely náter časom stmavol a miestami to vyzeralo akoby tu niekedy horelo.
"Tak, Simon, teraz mi povieš všetko, čo chcem vedieť. Jasné?" Povedal mu tmavovlasý zatiaľ čo ukazoval na sud, nech si sadne, čo aj urobil. On si sadol na sud oproti nemu a zadíval sa na Simona, ktorý stále upieral svoj pohľad do zeme.
Zaťal ruky v päsť a pozrel sa tmavovlasému do očí s odhodlaním. "Nič ti nepoviem! A aj keby som povedal aj tak má zabiješ! Povedz, koľkých si už takto zabil? Oni ti verili, že ich necháš odísť a len tak si ich zabil. No povedz!" vrieskal po ňom Simon. Luke to počul a tak pribehol aby zistil, čo sa to deje. Bol dosť prekvapený, keď uvidel ako Simon drží tmavovlasého za lem kabáta. No viac ho prekvapil tmavovlasého výraz. Bol taktiež prekvapený, no hneď sa spamätal a nasadil vážny výraz. Luke usúdil, že musí zakročiť. A to hneď, lebo jediná stopa ako nájsť tých chlapov bude mŕtva.
"Áno, máš úplnú pravdu. Zabijem ťa hneď ako mi povieš, čo potrebujem vedieť." Vzal do ruky Simonovu ruku, zvierajúcu jeho kabát a odhodil ju na stranu. Potom pokračoval monotónnym hlasom. " Nikdy som im nesľuboval, že budú žiť. A až zalovíš v pamäti, ani tebe som nič podobné nesľuboval," chytil ho pod krk a zdvihol ho zo zeme. On sa len bezmocne zvíjal v jeho zovretí a snažil sa z neho nejako dostať. Nešlo to, tmavovlasý bol príliš silný. Aj keď bol od Simona viditeľne mladší. Simon pomaly strácal vedomie a už sa nebránil.
"To stačí, Chris!" zrúkol naňho Luke. Ten ho poslúchol a hodil Simona k Lukovi. Ten mu pristál pri nohách. Blonďák sa k nemu zohol a skontroloval, čo ešte žije. Našťastie ešte žil.
"Tak to z neho dostaň ty," povedal mu Chris znechutene. Pobral sa k východu, ale zastavil ho zvuk noža, pretínajúceho vzduch. V momente sa otočil smerom odkiaľ počul ísť ten zvuk a okríkol Luka. "Nôž!" Chris tak nevyzeral, ale veľmi mu na Lukovi záležalo. Lenže Luke takisto nie je malý chlapec, a aj on si všimol letiaci nôž. No nie dosť skoro na to, aby pred ním stihol zachrániť aj Simona. Nôž sa mu zabodol priamo do srdca a hneď bol mŕtvy.
Luke ani Chris neváhali ani sekundu a už bežali k zdroju, ktorý prerušil ich plány vypočuť Simona. Teraz museli pre zmenu dostať jeho živého. Podľa jeho mušky, ktorou vrhol ten nôž, to nebude ľahké dostať ho živého.
"Chris, chceme ho živého nezabudni!" kričal mu počas behu Luke. "Odrež mu cestu," kričal ešte za ním Luke.
Chris sa náhle zastavil a pred ním presvišťal vrhací nôž, ktorý mu nebadateľne skrátil prameň jeho tmavých vlasov. To ho riadne vytočilo, a okamžite vytiahol spoza nohavíc dýku a vrhol ju po páchateľovi, ktorý mu zmenil účes.
"Luke, je to na tebe! Mám tu prácu!" zakričal po svojom kamarátovi a bežal k miestu, kam vrhol dýku. Dával si na čas, lebo s určitosťou vedel, že ho trafil a ešte k tomu na dosť kritické miesto.
Došiel na miesto, kde by mal ležať mŕtvy človek, no videl len krvavé stopy. Sledoval ich a cestou našiel na zemi aj svoju dýku, ktorú zdvihol a zvieral v ruke. Cítil prítomnosť dvoch osôb. Usmial sa. Takže tak o tu niekto ochotne skáče do trajektórie letiacej dýky. Hmpf.. Teraz sa musím postarať o dvoch, dúfam, že to bude aspoň zábava. Pomyslel si Chris a už bežal k svojim protivníkom.
///
"Čo tu dofrasa robíš? Mala si ostať doma ako ti to vraveli," povedal maskovaný muž dievčaťu, zatiaľ čo zabránil dýke zasiahnuť ju. Dýka sa mu zabodla do ľavého ramena a sykol od bolesti.
"To je zlé, musíme odtiaľto. Pod rýchlo vstávaj!" hovorila mužovi, ktorý k nej len zdvihol ustaraný pohľad a usmial sa na ňu. Vždy keď sa jej pozrel do jej hnedých očí s nádychom dozelena, zmäkol. Aj napriek pohľadu do tých očí plných života, jej musel oponovať.
"Je to tu veľmi nebezpečné, oni sú nebezpeční. Musíš utiecť! Ja ho zdržím a odlákam-" prerušil ho zvuk rýchlo sa blížiacich krokov.
"BEŽ!" ešte do nej strčil aby si pohla a aby ju nezbadal ten muž a aby jeho plán vyšiel.
Dievča sa poslednýkrát pozrelo na svojho učiteľa a zároveň priateľa a so slzami v očiach splnila jeho želanie. Možno posledné. Stiahla si kapucňu viac do tváre a už bežala. Maskovaný muž sa taktiež dal do pohybu, lenže mu to šlo oveľa pomalšie a musel vynakladať veľa síl na to, aby sa mohol rýchlejšie pohybovať. Vytrhol si dýku z ramena hodil ju na zem. Počul blížiace sa kroky. Musím to ešte vydržať. Pre ňu. Nemôžu ju chytiť a už vôbec nie zabiť. To zvládnem. S odhodlaním bežal ďalej, no jeho sily ho opúšťali a tak sa zosunul na zem. Oprel sa o sud a rukou si stískal ranu. Vedel, že dnes zomrie. Pousmial sa nad tým, síce pre textil, zakrývajúci jeho tvár, nebolo ten úsmev vidno, ale v očiach by ste mu to spozorovali. Čakal už len na koniec vo jej cesty. Zatvoril oči a čakal. Blížiace sa kroky ho, na počudovanie, vôbec neznervózňovali.
"Takže ty si tu sám, ešte k tomu, ako vidím nemôžeš bojovať. Hmpf," tmavovlasý sa usmial a upieral pohľad na maskovaného muža. Ten otvoril oči a pozrel sa naňho. Svoje prekvapenie nedokázal skryť, keď uvidel, aký mladý je tento muž. Teda chlapec. Takýto mladý? To si zo mňa musíte robiť srandu. Sedel tam šokovaný a nemal slov. On že ma byt ten nebezpečný človek, ktorého sme sa mali zbaviť?
"Kde je ten druhý?" muž sa strhol pri Chrisovej otázke, a to mu veľa prezradilo.
"Takže som sa nemýlil. Boli ste tu dvaja, teda ak nepočítam toho, ktorý zaútočil ako prvý. Ale vlastne, kde je? Nemienim tu s tebou strácať čas. On je nezranený, čiže s ním bude viac srandy ako s tebou."
"NIE!" povedal nahnevane muž na zemi a snažil sa pozviechať na nohy.
"Hmm.. Rozdelili ste sa už tam. Tak to by som si pohol a neprišiel o zábavu. Pre teba sa vrátim neboj, tak sa snaž nezomrieť. Okeey?" Povedal to tak ľahostajne akoby si objednával pizzu, ale bez olív a otočil sa smerom odkiaľ prišiel.
"NIE! Nedovolím-"
"A čo urobíš? Veď sa ani nedokážeš postaviť na nohy!" otočil sa k mužovi a prísne naňho pozrel.
"Nie. Prosím-"
"Tak keď tak veľmi prosíš, tak jednoducho musím," otočil sa a už bežal naspäť k miestu kde sa tí dvaja rozdelili.

Tak a ďalšia kapitola je tu. Ako veľmi chcete pokračovanie~? Hmm? Ďakujem všetkým, ktorí to čítate ^^..