《POZASTAVENE》
mladá Leiko Amaya sa dostane do sveta ktorý sa nezlucuje s tým reálnym, spozná veľa nových ľudí, priateľov a možno aj lásku.
Leiko Amaya- 20 rokov, Japonsko, Flegmatik-Melancholik, profesionálna lukostrelkina
_________________________...
V tomto svete som už mesiac. Každé tri dni chodím do hier a získavam karty. Aj keď nie vždy ale už ich mám 5. Neviem síce na čo mi budú ale pre istotu ich zbieram. Bola som na ceste k ďalšej hre.
Zohnala som si nejaké lepšie oblečenie:
Oops! Questa immagine non segue le nostre linee guida sui contenuti. Per continuare la pubblicazione, provare a rimuoverlo o caricare un altro.
Našťastie je v japonsku teplo.
Samozrejme som mala aj svoj luk. Ale musela som si zohnať nejaké šípy do zásoby. Zbrane som nasla na polícii. Nebránim sa fyzickým bojom ale zbraňami.
Išla som k hre ktorá už dlhšie svietila. Vošla som do vnútra. Boli tam traja chlapci asi v mojom veku a jedna žena o niečo staršia. Jeden bol nízky rozkošný. Druhý bol vyšší, z nevinným pohľadom . A posledný bol najvyšší mal blond vlasy a vyzeral celkom dobre. A bola tam aj nejaká žena, celkom nahodená musím povedať.
Cestou som si všimla že na zemi leží menovka jedneho z nich z prepalenou fotkou.
-to si ty ?- spýtala sa žena. Zamračíla som sa.
-My sa poznáme?- spýtala som sa. Áno som lukostrelkina ale niesom až taká známa aby ma každý poznal.
- No osobne nie. Ľudia mi hovorili že hrali hru z nejakou krátko vlasov kráskou z lukom ktorá kradla karty ľuďom pred nosom.-povedala čudovala som sa prečo by to niekto hovoril iným hráčom.
- No čo sa týka tých kariet tak ak sa dá tak áno kradnem im karty z pred nosa. Kto ti to povedal?- povedala som a teraz sa zase ona zamračíla.
-To nieje podstatne. Inac volám sa Shibuki.- povedala zena a podala mi ruku.
-S takými ako si ty si ruky nepodávam.- dopovedala som.
-ako to myslíš?- spýtala sa ten nízky.
-pocuvaj ma sem Carino. Pozri sa na ňu. Žijeme vo svete kde bojujes o vlastný život, a ona si nosí kostým a podpätky. Musí si predsa držať svoju hrdosť. A podľa toho ako sa na teba pozera, chce ťa zneužiť, na to aby prežila... Ale bez teba.- povedala som zatiaľ čo Shibuki mala nahnevanu tvár a Carino prekvapenu.
-To hovoríš o mne. Práve si ho nazvala Carino. A že ja som stetka.- povedala...
-Po prvé môžem volať každého ako chcem, a po druhé... SKVELÁ PRÁCA SHIBUKI. Práve si sa prezradila. Nikto totiž nehovoril že si stetka.-zmurkla som na ňu pri dokončení vety.
Shibuki iba sklonila hlavu a otočila sa mimo. Otočila som sa na východ keď som počula kroky. Bolo to mladé dievča, stredoškoláčka. Jej príchodom sa registrácia uzavrela a mi sme vstúpili do hry.
Hra sa volala Život alebo smrť. Boli sme v sivej miestnosti z dvomi dverami. Na jedných bol obrázok nejakého anime dievčatá zo srdcom na hlave. Život. A na druhých bol obrázok kostri s kosákom. Smrť.
Museli sme si vybrať.
Ahojtee. Po dlhom čase kapitola. Dúfam že sa páčila. Budem sa snažiť vydávať kapitoly častejšie ale neviem ako to bude. Opäť budem vďačná za každý hlas a samozrejme komentár. 💜
