Skroť si ma ✓

33. Ticho pred búrkou

Taira White

Ešte než odo mňa bohyňa odstúpila, nezabudla mi jedným z prstov prejsť po značke na mojom krku. Predsa som si nemyslela, že je slepá, však?

Zatiaľ ale budem veriť môjmu plánu a neznepokojovať sa jej mlčaním, ohľadne Kyrena.

Teraz už som ale uväznená v rovnakých okovách, ako Tasel a každý sme dostali svoju súkromnú celu. Melaontidové obruče na mojom tele mi nehrajú zrovna do karát. Je to predsa len troška iné, ako uväznenie mojej moci troma rôznymi kusami nerastov. Celé telo mi z toho brní. Nepotiahnem k sebe ani kúsok temnoty. Nevadí, menší zádrhel. Stačí, ak budem trpezlivá. A keď sa mi naskytne príležitosť tak nesmiem zaváhať. Veď, prečo by som aj? Nie je žiaden dôvod. Ja si počkám. Zatiaľ budem hrať mŕtveho chrobáka. Ale zas nie moc, aby to nebolo podozrivé.

„Hej, drobec! Počuješ ma?" skúsim zvolať do priestoru tak hlasno, ako sa odvážim. Nepotrebujeme na seba pútať zbytočnú pozornosť. Ale ja naozaj potrebujem vedieť, či je v poriadku. Dnes som ho videla po veľmi dlhom čase. Keby to bolo za iných okolností, asi by som sa podivila nad tým, ako zosilnel. Aj o čosi podrástol. Ale hlavne už to nie je to útle vyhladované vĺča. Bude z neho mocný vlk. Nie len preto, čo pred chvíľou predviedol. Ale je v ňom jednoducho niečo viac. Viem to.

„Zira?" zapiští tenkým hláskom odkiaľsi z útrob podzemnej väznice. Trocha sa nad tým oslovením pousmejem.

„Si v poriadku?" zadívam sa na vlhkú stenu, čakajúc na odpoveď. Lenže odpoveď sa neozve. „Si mocný malý vlk, Tasel. A po tom všetkom, čím si si prešiel a čím si ešte prejdeš, budeš ešte mocnejší. Posilní ťa to. Ver mi. Tiež som si toho za môj krátky život užila. A vieš čo? Aj mňa to posilnilo. A keď sa z toho dostaneme, tak ťa naučím všetko, čo viem," rozhovorím sa, so zasneným pohľadom. Potrebujem, aby zostal silný. Musí s celou touto situáciou správne naložiť. Len som mu dala smer. Zvládne to.

„Naozaj? Sľubuješ?" ozve sa konečne a ja sa znova pousmejem.

„Sľubujem," opriem sa o stenu za mnou. Všetka vlhkosť z nej sa mi vpije do oblečenia a schladí môj chrbát.

„Chcem byť ako ty. Si tak odvážna. Ničoho sa nebojíš," šepká už o čosi kľudnejší Tasel.

„To chápem. Tiež by som chcela byť len sebou. Ale bojím sa. Každý má strach. Strach je potrebný." Na moment sa zamyslím nad mojimi slovami. Vravím mu to iba preto, aby som ho ukľudnila, alebo tomu naozaj verím? Bojím sa?

Bojím. Lenže nie o seba. Bojím sa o Tasela, Kyrena, Kaidena a... Ach, pri Matke, bojím sa aj o moju novú svorku. Predsa som sa stala alfa samicou. A tým v sebe cítim to nutkanie, ochraňovať hlavne moju svorku. Lenže ja chcem zachrániť každého vlka. Okrem seba. Na mne nezáleží. Nikdy nezáležalo. Preto som sa dokázala obetovať. Asi. Toto sú na mňa príliš vážne myšlienky, pokrútim hlavou sama nad sebou. Predsa chcem žiť. Možno ani nie tak kvôli sebe, ako kvôli nim.

Som znepokojená tým, čo sa so mnou deje. Už to nejde ignorovať. Mením sa. Tak som sa tomu bránila a predsa tá zmena nastala. Kedy?

„Ja sa bojím," ozve sa spoza stien.

„To oni sa boja teba. Len zostaň silný. Neskysneme tu dlho, neboj," uchýlim sa k malej lži. Nemôže nás tu predsa držať naveky.

-

Už sme tu dva dni a nič sa nedeje. S tak pomalým postupom som ozaj nepočítala. Síce som si povedala, že budem trpezlivá, ale trpezlivosť nie je zrovna vlastnosť, ktorou by som prekypovala. Popravde, začínam byť nervózna, pretože neviem čo sa tam hore deje. Už tu dlhšie nemôžeme zostať. Možno by som mala prehodnotiť svoje plány a proste zdrhúť. Pripojím sa ku svorke a spolu zaútočime. Možno som si vymyslela hlúposť. Možno je môj plán vlastne zbytočný.