Sablewood

Nádej

*Thomas*

Brodili sme sa blatom, ktoré znova zaplavilo Sablewood.
Bolo studené, smradľavé a ťažké.
Kráčali sme v radoch a hľadali niečo...

Niečo, čo by nám dokázalo zachrániť život.

Niečo, čo by naplnilo naše žalúdky na dlhšie ako iba pár hodín.

Obával som sa, že také niečo už nenájdeme. Bál som sa, že zásoby, ktoré skrývame po chatrčiach či sušíme na zámku nášho kráľa sú posledné, ktoré máme.

Posledné jedlo, ktoré prejde našimi žalúdkami.
Alebo... mal by som povedať ich žalúdkami?
Naháňame sa za jedlom, brodíme sa týmto bahnom a kvôli čomu?

Aby mohla naša princezná dlhšie žiť?
Aby dostala to najlepšie, čo máme a my sme nakoniec aj tak pomreli.

Naháňame sa za malým zázrakom, čo v nej ma vyrásť a k čomu nám to bude?
Aj keby sa to dieťa narodilo, pre nás to bude predstavovať iba ďalší hladný krk, ktorý budeme musieť nasýtiť jedlom, ktoré nemáme.

Cítil som bolesť vo svaloch na nohách a uvažoval som ako ešte dlho budem vládať plniť tieto ich fyzicky náročné úlohy bez jedla v žalúdku.

Pomaly som strácal sily.

Všimol som si, že kedysi pevné svaly z práce sa začali pomaly vytrácať a moja pokožka je belšia ako kedysi.

Na chvíľu som zastavil a zhlboka sa nadýchol a vydýchol. Brodili sme sa už pol dňa a vedel som, že nás čaká ešte celá cesta naspäť.

A to všetko úplne zbytočne.

Okrem pár nesplesnivených korienkov, ktoré sme našli, sme niesli prázdne vrecia na chrbtoch.

Tieto výpravy nám uberali sily i nádej, že zajtrajšok môže byť lepší.

Obloha sa začala zaťahovať ešte viac a hrozilo, že sa znova odohrá včerajšia hrozivá búrka. Možno práve preto náš veliteľ nariadil, aby sme sa otočili a vrátili naspäť.
Kráčali sme ďalšie dlhočízne hodiny a mne sa už pomaly zatvárali oči. Obklopila nás tma a z neba začalo jemne pršať.

"Dopekla!" Zahrešil predo mnou Adam.
Adam bol chlapec, s ktorým som prežil celý život. Chalan, ktorý toho o mne vedel viac ako som vedel ja sám. Boli sme ako bratia.

Bratia, ktorí obaja prišli o matky.

"Aspoň si dnes večer nebudeme musieť dať horúci kúpeľ," povedal som trpko.
Adam sa zasmial. "A čo budeme robiť so všetkými tými olejmi a natrhanými ružami?"
Trpko som sa zasmial aj ja.

Teplý kúpeľ som snáď mal naposledy ešte ako dieťa...
Ak si vôbec ešte pamätám.

"Pravdepodobne to budeme musieť nechať na princeznú," zamrmlal som.

Keď sme konečne zazreli svetlo z chatrčí našich ľudí, cítil som ako mi telo zaplavila úľava. Na nič iné som teraz nedokázal myslieť, iba na to ako si zložím hlavu a zavriem oči.