Chodí, chodí taký pán,
papuľa namiesto hlavy,
viac o ňom nepoviem vám,
každý sa bojí jeho tlamy.
Každý kto ho zbadal,
nezanechal list žiadny,
pán spravil, ham, ham,
útek bol nenažrane márny.
Obchvat som mal hotový za pár minút a ihneď sa vrátil do svojej kancelárie, kde ma našťastie nečakal nik. Do rána sa prekvapivo nič nestalo, žiadne preludy, žiadne vymyslené kolegyne.
Ráno som prišiel domov a šiel rovno spať, nič som radšej neriešil, nad ničím sa nezamýšľal. Chcel som na to jednoducho zabudnúť.
Večer som sa pred ďalšou nočnou zobudil pomerne dosť hladný a išiel si niečo uvariť. Ako mi vrela voda na špagety, niekto mi napísal na mobil. Srdce mi poskočilo, znova som si spomenul na správy s Melanie a podivnú minulú noc.
Keď som však telefón odomkol, zistil som, že mi píše otec.
Oliver Campbell: čau, no čo, všetko v poho? mama sa pýta
Hľadel som na jeho správu a mal pocit akoby som udrel do čierneho.
Oliver.
Včera v noci... hovorilo to meno kolegu... alebo môjho otca?
Odhodil som mobil, ani sa neunúval odpovedať a nasypal cestoviny do osolenej vody.
„Sprostosť," zamrmlal som si a miešal varechou svoju výdatnú večeru.
Prečo by to malo spoločné niečo s mojím otcom? Žeby mi chýbal? Pravdou je, že sa cítim sám a vždy som mal lepší vzťah s otcom než s mamou... ale to nedáva zmysel.
A stále som si nebol istý, či sa mi to iba prisnilo alebo to bolo reálne. Samozrejme som dúfal v prvú možnosť, ale človek nikdy nevie.
Navečeral som sa, osprchoval a ponáhľal do práce. Dnešnú noc sa mi tam nechcelo ísť viac než zvyčajne a samozrejme nikto sa mi nemôže diviť.
Znova som dal malý pokec s Melanie a radšej nespomínal nič. Nechcel som, aby si o mne myslela, že mi šibe.
Na moje prekvapenie s tým však prišla sama.
„Včera keď som odišla... viem, že je to divné, nechcela som to spomínať, no potom si mi napísal a... ja neviem. Mala som z toho taký divný pocit," povedala a s ruksakom na pleciach si sadla do kresla v kancelárii. „Keď som odchádzala, počula som niekoho a otočila sa. V okne som zbadala teba Nate. No zároveň som videla tvoj tieň v rozžiarenej kancelárii. Myslela som si, že sa mi to zdalo."
Viac nehovorila. Ostala ticho a pozerala sa do zeme.
„Ja som ťa počul z chodby, ako kričíš na Olivera," priznal som nakoniec a s povzdychom si sadol vedľa nej, „Keď som otvoril dvere, nikto tu nebol."
Zamračila sa a dala si tvár do dlaní. „Z tohto miesta mi už šibe, hlavne z nočných," povedala tlmene potom sa postavila a po chvíli odišla.
V pokoji som však dlho nesedel, pretože ma zase čakal obchvat.
Pripravil som sa na najhoršie a vybavil sa baterkou, kľúčmi a taserom. Vždy ho so sebou nosím, mám ho automaticky v mojom opasku, ktorý sme dostali z práce. No nikdy by som si nebol myslel, že sa z neho budem takto tešiť. Aspoň sa cítim bezpečne.
Vyšiel som von z kancelárie a periférne zbadal niekoho zabočiť do sekcie obrazov.
„Dobre," zamrmlal som si a zhlboka sa nadýchol.
ESTÁS LEYENDO
Nezaspíš (Vystraš sa 2)
Terror#1 ZBIERKA HOROROVÝCH PRÍBEHOV Každý večer, keď vaše telo nehybne leží v posteli a vy sníte o vymyslených svetoch, ste úplne bezbranní. Telo i duša sa vydávajú napospas hrôzam sveta ľudského i toho nadpozemského. Ak ste však človekom, ktorý sa neboj...
