Čo skrýva?

4. časť

Bežala som čo mi len sily stačili. Rendy sa kvôli mne obetoval, tak predsa nemôžem len tak poľaviť v tempe. Ale už naňho nemôžem viac myslieť, je mi z toho do plaču. Kvôli tomu, že som neposlúchla je teraz Rendy mŕtvy. Som ja ale blbá. Bežala som k otvoreným dverám a preletela cez ne. Keď som už bola von, tak som sa zastavila a obzerala sa kadiaľ bežať. Do lesa za továrňou. Tak som sa tam rozbehla a obzerali sa, či má niekto neprenasleduje. Nikto, tak som sa otočila a bežala ďalej. Už som bola v lese, keď som do niekoho narazila.
"Čo tu robíš?" spýtala sa ma tá osoba, vôbec som v tom šoku nedokázala rozoznať akého pohlavia bola daná osoba. Z čista jasna sa objaviť a ešte k tomu v ceste bežiacej osoby. To sa nerobí. Trochu som sa schladila a zbadala, že to je mladý muž.
Asi videl aká som bola šokovaná jeho náhlym prepadom tak ma chytil za plecia, potriasol mnou a vravel mi niečo v zmysle "Hej! Si tu?! Haló!"
Ja som naňho len vyhúkane civela a žmurkala. Jasné, že mi tými otrasmi spadla z hlavy kapucňa a odkryla moje tmavohnedé vlasy po lopatky.
"To som ja, Kyle! Počuješ ma?" to ma vrátilo do reality. Áaa Kyle, že som ho hneď nespoznala. Ale teraz nie je čas na Ahaa to si ty, vôbec som ťa nespoznala. Teba pridelili na túto misiu? Dlho sme sa nevideli. A ďalšie také drísty.
Chytila som ho za ruku. "Rýchlo musíme vypadnúť." On kývol a už som sa šla rozbehnúť, ale zastavilo ma to, že Kyle, aj napriek prikývnutiu, ostal stáť na mieste. Pozrela som sa naňho.
"Čo to.. Musíme bežať! Tak po-" nedopovedala som lebo ma hlas, ktorý prichádzal spoza mňa, prerušil. Otočila som sa, no Kyle ma už ťahal za ruku za seba. Ochranársky pud, viete.
"Kam bežať? Veď sme ešte neskončili," povedal muž stojaci oproti nám. Bol mladý, keď som sa naňho zapozerala mohol byť taký starý ako ja. Náhle som si spomenula, že to je ten istý muž, po ktorom Rendy hodil dýku. Tak to bude problém.
"A čo tak, ani to nedokončiť a odísť?" spýtal sa ho Kyle.
Tmavovlasý sa na mňa uprene pozeral a bol pobavený, no neviem čím. Hneď ako začul, čo mu Kyle povedal tak sa mu zahľadel do očí, Kyle až ustúpil pred jeho pohľadom o krok vzad.
Akoby sa zastavil čas. Videla som všetko naokolo, ranné slnko sa predieralo pomedzi listy stromov a osvetľovali tak túto situáciu. Keby som to mala zhrnúť, tak sme v mieste, kde chrbtica stráca poctivé meno.
Cítila som napätie a strach, no strach nie o seba, ale o Kyla. Stále ma držal za ruku a chcela som mu ju vytrhnúť, no nedovolil to. Chcela som sa aspoň posunúť na miesto po jeho boku, no ani to mi nedovolil. Cítila som sa ako malé, bezbranné dievčatko. Ja nie som malé bezbranné dievčatko!!
"Áaa takmer som si ťa ani nevšimol," povedal s naoko pobaveným hlasom. "Zmizni," povedal to priam s mrazom v hlase Kylovi a hodil po ňom pohľad, ktorý by aj teoreticky mohol zabíjať. Vytiahol spoza opasku zbraň a namieril ju na Kyla.
"Bež!" zakričal na mňa Kyle a rozbehol sa k tmavovlasému. Ten ho postrelil, no nebola to smrteľná rana, pretože sebou len cukol, dobehol k tmavovlasému, chytil zbraň, ktorú držal a nasmeroval ju smerom hore aby ho nemohol zasiahnuť.
Ja som len sledovala ten súboj ako prikovaná k zemi.
" Bež!" znova po mne kričal Kyle, ale to ho už tmavovlasý držal pri zemi.
"NIE!!" kričala som po tmavovlasom, ignorujúc Kyla. Rozbehla som sa k nim a tmavovlasý sa na mňa pozrel. V očiach mal krvilačnosť, bez štipky milosti. Podvihol jeden kútik úst a priložil bezmocnému Kylovi zbraň k hlave. Ja som stuhla, v očiach som mala slzy a začali mi stekať po tvári. Začala som kývať hlavou do strán. To nemôže byť pravda. Toto sa mi len sníva, že?
"Toto nemám robiť?" odistil zbraň a zatlačil ňou Kyla do hlavy.
"Prestaň!" kričala som po ňom zúfalo. Vedela som, že to je márne, ale musela som urobiť aspoň niečo, keďže ma nohy sklamali, skúsila som hlas. A mala som pravdu. Bolo to márne. Počula som už len výstrel. Zosypala som sa na zem. Počula som ako sa tmavovlasý postavil a kráčal ku mne, no ja som sa nebála. Kyle. On... On... On je môj kamarát, veľmi dobrý kamarát. Stále sme boli spolu, teda až na poslednú dobu, keď chodil kde kade. No teraz už po ňom len ostala len mŕtva schránka, ktorá sa po niekoľkých rokoch rozloží, ale pousmial a som sa nad tým, že z neho vznikne ďalší život. O tom je predsa kolobeh života. Učičíkaná akou takou predstavou som prestala roniť slzy, poutierala som si zvyšné, ktoré mi tiekli po tvári a postavila som sa.
Stál rovno predo mnou. Pozrela som sa naňho a on sa pozeral na mňa. Zas s tým istým výrazom, s akým sa na mňa pozeral keď prišiel. Neviem síce čo bolo na mne, teda ešte stále je, také pobavenia hodné, ale viem, že o chvíľu mu tu nič k pobaveniu už nebude.
Natiahla som ruku, že mu jednu vrazím, no prekazil to. Chytil mi ruku a vyrútil ju, tak som sa musela prispôsobiť tomu pohybu aby to nebolelo, ale nepomohlo to, pretože to bolelo a oveľa viac ako keď som s niekým trénovala. Márne som im mohla pri tréningu vysvetľovať, nech na mňa neberú ohľady, že som dievča. Teraz sa to vypomstilo. Sykla som od bolesti, otočená chrbtom k nemu. Viac moju ruku nevykrúcal, práve naopak. Pustil ju. Čo?? Pustil? Čo je to za magora? Tak najprv ju vykrúti a potom pustí? Niežeby som nebola rada. Som a veľmi, ale tento muž alebo skôr chlapec, mladík... No proste on, je divný. Netuším, čo má za lubom a aj napriek tomu aká som zvedavá, to nechcem zistiť.
Ustúpila som od neho a šúchala si rameno, ktoré mohlo byť vkĺbené keby ma nepustil. Zdvihla som pohľad zo zeme a otočila sa k nemu. Stále mal ten istý výraz na tvári.
"Čo ťa tak pobavilo?" očividne moju otázku veľmi dobre pochopil, lebo sa usmial. Bolo to len na krátku chvíľku, ale usmial sa. Ja som mala na tvári ten najvážnejší a najzdrvenejší výraz aký som len kedy mala.
"Ty," zas sa usmial, teraz mu na tvári už úsmev ostal. Nevedela som, čo mám robiť. Aj keby som zaútočila, premohol by ma, ani by som nežmurkla. Hoci mám zbraň, on má tiež, mám vo vrecku nôž, no s ním by som ho asi len viac naštvala, to nemám v úmysle. Alebo?..
Počkať! Čo? Že ja? Ja som ho pobavila?
"Čím takým?" spýtala som sa a pritom som zdvihla jedno obočie. Stále som si držala ruku, dosť bolela, ale je to taký ten typ bolesti, ktorý sa dá prekusnuť.
"Tým, že si dievča," povedal a oprel sa o strom po jeho pravici. Ruky si na hrudi prekrížil a stále sa usmieval. Začínalo ma to štvať. A riadne. Aagrhhh.
"Aha tak to preto ešte žijem? A môžeš sa prestať usmievať?" opýtala som sa so zjavne podráždeným hlasom.
"Uuu vadí ti to? Vieš, keď mám pravdu povedať, tak ešte som nebojoval s dievčaťom. Každý kto ma aspoň trochu rozumu, by za nami nikoho tak bezbranného neposielal. Ten kto vás poslal je buď blázon alebo-"
"Neposlali ma s nimi! Nič nevieš tak radšej sklapni," povedala som mu nahnevane a otočila sa na odchod.
Za prvé, nemala som to povedať. Za druhé, nemala som sa mu otáčať chrbtom.

Čaute všetci verní čitatelia, hviezdičkári a samozrejme aj komentátori ^^... Nová časť je na svete a poviem vám, že chcem začať pridávať časti už pravidelne, tak s vami uzavriem menšiu dohodu. Teda možno to bude znieť ako vydieranie, ale no možno trošku XD. Takže k dohode ak budete hviezdičkovať časti, čo je odmena pre mňa, tak ja pridám skôr ďalšiu časť ~(^○^)~ , čo je odmena pre vás. Teda dúfam.
Páči sa vám môj príbeh? П^П
Zlepšite mi náladu peknými komentármi. Ani kritické komentáre nie sú na zahodenie. Píšte čo vás napadne a hlavne VEĽKÉ ĎAKUJEM VŠETKÝM.
Mám vás rada.

Vaša Kačenkaaaa~

XOXO