Skroť si ma ✓

37. Ja, ona... my?

Taira White

Ach, tak toto divadlo stálo za to už len pre ten pohľad. Samozrejme rátam s tým, že mi to dá vyžrať. Ale ako som povedala, stojí to za to! Hah, som preto zlá?

„Len sa smej. Bude to naposledy. To ti sľubujem!" vrieska temná mrcha v mojej, teda jej hlave. Stačil mi jeden dotyk, aby som sa k nej dostala. Tým dotykom našich rúk v stane, keď do mňa vpustila svoju moc, vzniklo akési premostenie a naše energie sa spojili. Moja a jej moc sa stali jednou. A túto neuveriteľnú silu som ovládla ja.

„Čuš a dívaj sa... pretože toto, bude tvoje dielo," odvetím jej v myšlienkach, než rozpútam to pravé šialenstvo.

Pár pohybov rúk a predo mnou sa sformuje z temnoty niekoľko vznášajúcich sa postáv. Iba tiene s prázdnym pohľadom. Doslova. Naozaj desivé, bŕŕŕ.

„Smŕŕŕť," zavreštím do priestoru. Rukou ukážem vpred na vlčie vojsko a potom sa otočím. Stihne sa do mňa zavŕtať niekoľko nechápavých pohľadov, kým moje malé neživé vojsko zaútočí. Neútočí na vlkov, ale na ľudí. Skôr, ako by sa stihol Sarren spamätať z toho čo sa to deje, ho oblapí moja temnota.

„Teba si vychutnám, ty zradcovský bastard," priblížim sa k jeho preľaknutej tvári. Vypliešťa na mňa oči a lapá po dychu. Okolo nás už zúri boj. Ja však držím okolo temnej bohyne, môjho tela, Tasela a Sarrena, ochrannú bublinu z temnoty. Nie je úplne nepriestrelná, no postačí.

Sarren otvára ústa ako ryba na suchu a lapá po dychu. Tuším by rád aj čosi zaštebotal, no na tie sračky naozaj nie som  zvedavá. Niekto ako on si nezaslúži byť vypočutý. Nezaslúži si posledné želanie, ani šancu na nápravu. Nezaslúži si žiť. Pravou rukou vojdem do temnoty vlniacej sa okolo jeho hrdla. Byť vo svojom tele, už som vo vlčej podobe a trhám ho na framforce. Začala by som pekne od končatín, nech sa má na čo pozerať. Lenže toto potrebujem riešiť okamžite. Každá sekunda by mu mohla dať nádej na záchranu. Niečo také nemienim dopustiť. Rozhodnem sa teda vyskúšať, čo všetko dokáže moja moc.

Rukou oblapím jeho krk. Ten dotyk ma páli. Zovriem ho ešte pevnejšie a nechám prúdiť svoju temnotu do jeho tela. Smerom od krku mu začnú černať žily. Vidno, že by chcel kričať, no nedá sa mu. Chudáčik. Vycerím naňho zuby, dívajúc sa mu do očí, ktoré začína pohlcovať ničota. Jeho pokožku spaľuje temnota, až sa mu pri tom scvrkáva. Nie je to pekný pohľad. Lenže on si nič pekné nezaslúži. Keď jeho zoschnuté telo pustím, rozpadne sa ako keby naozaj vyschlo, či obhorelo. Výriaci sa prach z jeho kostí uzemnia kvapky dažďa.

„Nepozeraj sa tak na mňa, zaslúžil si to," zadívam sa na malé vĺča, na ktoré som tak trocha zabudla. Zabudla som naňho len pri tejto jednej poprave, pretože tento moment som si jednoducho musela vychutnať. Tasel iba prehltne zopár nahromadených slín vo svojich ústach a opatrne prikývne. Čupnem si k nemu a začnem mu dávať dole melaontidové okovy.

„Vieš čo máš robiť. Držíš ju?" pozriem sa mu na sekundu do očí, aby som sa presvedčila o jeho odpovedi. Znova len bez slova prikývne. Má strach. Och, pri Matke,toto malé vĺča by tu vôbec nemalo byť. Nech je kýmkoľvek. „Si môj malý veľký hrdina," pokúsim sa o úsmev, „utekaj a neobzeraj sa." Postrapatím mu ešte vlasy, keď sa postavím. Potom si vezmem nôž a priložím si ho ku krku. I keď nejde o moje telo, je to zvláštny pocit. Stále si musím opakovať, že to je temná bohyňa a mne sa nič nestane.

„Týmto ma nezabiješ," uchechtne sa hlas temnej bohyne v mojom vnútri. Cítiť z nej ale kúsok nervozity.

„Nebude ti smutno za tvojou fyzickou podobou? Je to tvoje telo. Každé ďalšie, ktoré by si si chcela vziať, bude cudzie. Teda, nie že by som ti k tomu dala príležitosť," pohnem čepeľou noža, až sa na krku objavia prvé kvapôčky krvi.