Skroť si ma ✓

38. Zbohom, temná mrcha

Kyren Wraith

Jeho hmla sa tiahla cez celé bojisko. Nikto nevidel ďalej, ako na pár metrov pred seba. Tento ľudský parchant so svojim delom, ako nazval tú vec, si ale našiel vyvýšené miesto. Aká smola, že sa ocitol zrovna na jedinom mieste, odkiaľ mohol dovidieť ďalej, ako len pred svoj nos.

Vďaka svojej hmle sa Kyren mohol okamžite premiestniť doslova na ktorékoľvek miesto na bojisku. A tak sa z ničoho nič objavil pred tým chlapom, ktorého tvár si dobre pamätal.

Druhému vojakovi krčiacemu sa pri dele, sa kvôli dažďu nedarilo vystreliť. Keď ale zbadal mohutného vlka, ktorý sa zjavil vedľa dela, vzdal všetky ostatné pokusy a utiekol.

„Beštia!" vytasil zbraň spod svojho plášťa, Kyrenov protivník. On však na nič nečakal. S tou vecou v jeho rukách mal tú česť už niekoľkokrát a zakaždým to dopadlo zle. Preto sa rýchlosťou blesku ocitol rovno pri zbrani, ktorá v ďalšej sekunde spolu s rukou jej majiteľa, letela kamsi do blata pod jeho labami.

Chlap poháňaný adrenalínom v krvi, vytiahol druhou rukou akýsi zvláštny tenký meč. Okamžite sa ním začal zaháňať po Kyrenovi. Keby nebol vo svojej vlčej podobe, tak by sa na ňom aj zasmial. S niečím takým, by sa mu nedostal ani k podsade kožucha.

Stačilo jedno malé žďuchnutie a chlap sa zvalil do blata. Potom už to bol rýchly proces. A keď pred ním zostali ležať iba dva kusy bezvládneho tela, pocítil znova niečo zvláštne.

Puto. Zobudilo sa zo svojho spánku.

Automaticky otočil hlavu k temnote, ktorá tam už ale nebola. Zbadal temnú bohyňu s Tairou v jej vnútri, ako sa jednou rukou drží za vlasy a druhou rukou si podrezáva krk.

Čo to, pri Matke...? Toto bolo šialené aj na Tairu. A keď sa začala divoko smiať, rozbehol sa k nej.

Taira White

Och, toto je tak šialené, až sa to nedá zastaviť. Pohyb mojej, teda jej ruky, je čoraz divokejší. Pod čepeľou noža to len tak čvachtá. A keď narazím na stavce, nechám telo v rovnakej polohe a začnem ho opúšťať. Beriem si pri tom aj môjho nového väzňa. Telo je už nejaký ten moment mŕtve. Na nohách a v pohybe ho držala už iba moja prítomnosť v ňom. Ibaže kdesi na pol ceste ma zadrží tá temná mrcha, ktorá nechce opustiť svoje mŕtve telo. Kto by bol čakal, že sa ho nebude chcieť stále vzdať a že sa v ňom dokáže držať? Ja nie. Doriti! Nedokážem tu byť medzi dvoma telami. Nemôžem byť mimo tak dlho. 

„Okamžite sa pusti!" volám na ten odporný zhluk temnoty, ktorý stále nie a nie povoliť. „Ty. Jedna. Hlúpa. Marha!" kmásam jej beztvarým ja, ktoré za žiadnu cenu nemôžem nechať v tom tele. A i keď tie slová nevyslovím nahlas, s námahou odrážajucou sa v mojom vnútornom hlase, ich pri každom pokuse vyslovujem jednotlivo. A keď už sa začnem pomaly zmierovať s tým, že ju tam budem musieť nechať, pretože ja v tom mŕtvom tele zostať naozaj nechcem, periférne zbadám, že sa k nám niekto rúti.

Vďaka ti Matka za to, že ten čokel ide aspoň raz vhod. Kyren sa vo svojej vlčej podobe ženie priamo k nám. Rýchlo sa šupnem späť do takmer bezhlavého tela. Iba na moment.

„Hlavu! Urvi jej hlavu!" zakričím naňho, spoliehajúc sa pri tom na jeho vlčí sluch. Búrka a zvuky boja sú totižto dosť hlasné na to, aby pohltili akékoľvek slová.

Len čo dopovoviem, upaľujem späť na pol cestu do môjho bezvládneho tela. A presne vtedy sa laby mohutného vlka odrazia od klzkého bahna. Som jediná, kto počuje ako bohyňa zavreští tesne pred tým, než obrovská papuľa oddelí jej hlavu od zvyšku tela. A presne v ten moment sa jej zovretie povolí a ja si ju beriem so sebou. Bezvládne telo sa zvalí do blata.

Návrat do mojej schránky však nie je ani zďaleka tak príjemný, ako by som si ho predstavovala. Prudko otvorím oči spolu s ústami, snažiac sa popadnúť dych. Moje telo sa ocitá v akosi kŕči a nedovolí mi spraviť žiaden ďalší pohyb. Dažďové kvapky mi nepríjemne padajú do otvorených očí, ktoré nedokážem prižmúriť. Ústa zostávajú roztvorené na svoje maximum, až mám pocit, že mi každou chvíľou odletí sánka kamsi do zadku tej mŕtvoly ležiacej predo mnou.

Prsty sa mi bolestivo zaryjú do dreva, na ktorom som stále pripútaná. Ten sprostý kríž.

Pre moju obranu, toto mala už predom pripravené a meniť plány na poslednú chvíľu ma mohlo prezradiť. Potrebovala som sa dostať až sem, na bojisko, bez toho aby ma odhalili. Temnota vo mne je síce veľká a mocná, no na celý tábor som si sama naozaj netrúfala.

Obrovská huňatá hlava sa ocitne nad mojou tvárou. Stále neschopná akéhokoľvek pohybu, sa mu zadívam do očí. Ach, byť to v inej situácii, vysmiala by som sa mu do ksichtu, že vyzerá ako zmoknuté kura. Teraz ho však prosím pohľadom, aby niečo spravil. Vlk zakňučí a šťuchne do mňa svojim studeným ňufákom. Najprv do boku a potom do líca. Ani on mnou však nepohne. Znova zakňučí a začne mi olizovať tvár. V kútiku pravého oka sa mi objaví slza, ktorá okamžite zanikne medzi dopadajúcimi kvapkami dažďa. Toto je môj koniec? Čo som posrala? Toto sa predsa nemalo stať. Mala som roztrhať obyčajné reťaze, ktorými som nahradila tie s prímesou melaontidu. Mala som povstať a rozmetať to tu. A potom rozmetať aj ten zbytok temnej bohyne vo mne.

„Gratulujem, máš čo si chcela. Navždy zbohom," rozchechtá sa tá temná mrcha vo mne. Potom sa však stane niečo, čo ma naozaj prekvapí. Ona naozaj zmizla. Je preč. Kde je? Chce sa mi kričať... Doslova ziapať na všetky smery. Temnota ale zostala. Cítim ako sa krúti v mojom vnútri. Jej dotyky pália, štípu, bodajú, režú ma na kusy. Najradšej by som sa rozškriabala od palcov na nohách až po korienky vlasov. Haló, poškriabte ma niekto na päte! Chabý pokus, ja viem.

Teplý jazyk Kyrenovho vlka sa vzdiali od mojej tváre. Kde je? Skúsim zagúľať očami do všetkých smerov, hľadajúc moju jedinú istotu v tomto boji.

Leží v blate. Lenže nie dobrovoľne. Niečo ho tam drží. Nie, nie, nie! A potom sa to stane. Konečne sa objaví tá pravá príčina všetkého, čo sa tu deje. Neviem, či sa báť alebo ďakovať.

---

Je to opäť kratšia časť, no tak sa mi to tu hodilo ukončiť. Trocha vás ponaťahovať. Kľudne skúste hádať, čo by mohlo byť tou príčinou ;)

Ešte otázka. 

Ako sa vám pozdáva rozdelenie pohľadov - Taira, prítomný čas - Kyren a ostatné pohľady, minulý čas. Ja osobne mám pocit, že mi ten minulý čas až tak nejde. Pomohol by mi váš názor. 

Ďakujem