Nádych. Výdych. Nádych. Výdych. Zvládneš to. Hovorila som si cestou k autu. Stál tam opretý o auto. Keď ma zbadal, usmial sa tým najúprimnejším úsmevom aký dokázal vyčarovať. Opätovala som mu úsmev a neveriacky začala krútiť hlavou, keď k nemu dobehla Ellie. Niečo mu tam začala rozprávať a perami mi naznačil slovo POMOC. Ako keby si nevedel pomôct sám. "Neruším?" Spýtala som sa s úškľabkom na tvári. Ellie sa chystala niečo povedať, ale James ju prerušil. "Nie, veď som čakal na teba." Hodil po mne očkom a Ellie skoro zletela sánka dole k zemi. Nasadla som do auta, posmešne fľochla po nej pohľadom a zakývala. "Tak? Čo si chcel?" Povedala som s vážnejším výrazom na tvári. "Prepáč, že som sa neozval, ale potreboval som sa dať do poriadku. Keď si začala rozprávať, myslel som si, že mi moje city opätuješ a ty nič." Ospravedlňujúco a aj urazene sa na mňa pozrel. "Vieš ako som sa o teba bála. Mesiac som o tebe nepočula. Myslela som si, že sa ti niečo stalo! A to s tými citmi si strč niekam! Keby si vtedy hovoril pravdu, tak by si bol pri mne. Viem je to sebecké, ale taká som!" Chcela som vystúpiť z auta, ale jeho ruka ma stiahla späť. Jeho pery sa prisali na tie moje. Perfektne do seba zapadali. Chvíľu som si toto opojenie jeho jemných pier užívala. Musela som sa odtiahnuť, keď som sa začala chvieť. "Nehovor mi, že to s tebou nič nespravilo." Teraz mi dovolil odísť. Vedela som, že to nedopadne dobre pre mňa. Moja túžba po ňom je silná, ale nie natoľko aby som mu neodolala. Zavolala som mame a tá po mňa hneď prišla. "Prečo si nešla s Jamesom? Písal mi, že ťa zoberie domov." Zvedavo sa spýtala. "Mali sme menšiu výmenu názorov. Nechcem to teraz riešiť." Povedala som podráždene. "Ale vieš, že si ho budeš musieť vziať aj nedobrovoľne. Taká bola dohoda." Prikývla som a pobrala sa z auta rovno do izby.
