Skroť si ma ✓

41. Eidhan

Taira White

Na mojom ramene sa ocitne čiasi ruka. Moja napätá pokožka a aj to všetko svinstvo pod ňou nespokojne zabrní. Och, super, teraz budem ako stŕpnutá mátoha, neschopná akéhokoľvek pohybu. Neustále ma striasa. Lenže moje telo asi nevie pochopiť, že sa tej temnoty nestrasie.

Majiteľ ruky zahmka, ako keby musel upozorňovať na svoju prítomnosť. Dobre viem, že je to Darren. Jeho pot cítiť aj na väčšiu vzdialenosť. Znova zahmka. S nepríjemným zavrčaním zo seba strasiem jeho špinavú ruku. Nechcem tu s nimi byť. Som nesvoja. Nazúrená. A... zúfalá. Je mi zle. Psychicky, aj fyzicky. Jednoducho jeden veľký hnus. Som presvedčená o tom, že keď sa pôjdem čo i len vyšťať, tak môj moč bude čierny. Dúfam len, že sa to nebude považovať za impulz k tomu, aby som sa stala prekliatou bohyňou. Opäť ma strasie.

„Taira," ozve sa spoza mňa ďalší známy hlas. Tento som však nepočula celé veky.

Ako dlho môže niekto byť dostatočne silný? Pre seba, ale aj pre ostatných? Ako dlho som vydržala ja? Pridlho, povedala by som. Pretože práve teraz to na mňa všetko naozaj doľahne. Presne v ten moment, keď za sebou počujem hlas Eidhana. Veľmi dobre viem, že keď sa otočím, tak vedľa neho bude aj Saul. Keď som ich videla naposledy, všetko bolo ešte v poriadku. Mojim najväčším problémom bol môj vzhľad a "milá" povaha. Och, kam sa to všetko podelo? Čo by som dala za to, aby som bola opäť tou starou Tairou, ktorej najväčším problémom bolo, ako naštvať brata. Chýba mi to.

Utriem si slzy z mojich líc a pomaly sa donútim k pohybu. Konečne sa postavím na moje ešte stále roztrasené nohy. Chvíľu naberám odvahu k tomu, aby som sa otočila. Ešte zopár posmeľovacích nádychov, kým sa pohnem.

Nie, nezostala som sama. Predo mnou stoja Saul, Eidhan, Darren a Rheet. Dovolím kútikom svojich pier, aby jemne cukli dohora, do akéhosi smutného úsmevu.

„Smrdíte," spražím ich trocha po tom mojom malom úsmeve. Inak by som sa rozrevala ako malá. A tí parchanti predo mnou sklopia svoje pohľady. Dobre viem, že som alfa samicou Krvavého úsvitu. Lenže práve teraz ma na svoju dočasnú alfu pasovali aj Eidhan so Saulom. A keď sa zadívam za nich, vidím, že tak robia aj ostatní vlci každej jednej svorky. Práve teraz by som sa najradšej zahrabala do toho krvou zaliateho blata.

Počkať, kde sú ľudia?

°

Potrebujem zistiť, čo sa to tu sakra deje! Nervózne pochodujem po hradbách, dívajúc sa na vzdialené bojisko. Keď vidím koľko vlčích bojovníkov sa sem z tej planiny hrnie, mám chuť sa premeniť a utiecť niekam ďaleko. Netúžim po spoločnosti. A už vôbec nie po toľkej zodpovednosti, čo na mňa hodili. Silene sa zasmejem, krútiac pri tom hlavou zo strany na stranu. Stala som sa alfa samicou svorky, ktorú vôbec nepoznám. Nikdy som im nebola oficiálne predstavená. Jediné, čím sa im môžem preukázať je kúsanec na mojom krku a pach Kyrena. Som jediný alfa jedinec, ktorý im zostal. 

Neustále pochodujúc z jednej strany hradby na druhú, zlostne zavrčím, keď si už minimálne po miliónty raz pošúcham ramená. Uááá, zošaliem z toho! Dlane presuniem z pliec na tvár. Zhlboka sa nadýchnem medzierkou medzi dlaňami, až ich presuniem o kus vyššie. Prstami zájdem medzi korienky vlasov a zaťahám za ne. Chce sa mi kričať. Ako dlho môžem vydržať tlak toho svinstva? Stále sa to snaží predrať von. Škriabe čiernymi pazúrmi do stien môjho vnútra a miesto toho, aby sa to unavilo, tak to iba naberá na intenzite. Nervózne kopnem do kamenného múru.

Nemôžem sa starať o toľko životov! Nie len preto, že som... to proste ja, ale aj preto, že sa nemôžem sústrediť ani na svoj vlastný dych. Prisahala by som totiž, že sa zabúdam nadýchnuť.
Toto, čo je vo mne, je pre mňa prioritou číslo jedna. Potrebujem zistiť ako na to. Nesmiem tomu podľahnúť. Musím zistiť, čo to je zač.

„Ehm, ehm," ozve sa z plošiny pri rebríku. Moja hlava vystrelí tým smerom. Už som tak mimo, že som si ani nevšimla, že tu niekto je.

„Spravili z teba obetného kocúrika?" zamračím sa na Eidhana, ktorý zrejme stratil akýkoľvek pud sebazáchovy. Síce sa mi do očí nepozrie, no vykročí mojim smerom, ako keby sa nechumelilo. Lenže v mojej hlave je chumelenica plná sračiek.

„Neriskuj. Choď sa radšej umyť. Potrebuješ to," odvrátim od neho pohľad, šúchajúc si nervózne predlaktie ľavej ruky.

„Tai, prosím. Potrebujeme ťa. Ty do celej situácie vidíš najlepšie. Preberieme to spolu a na niečo prídeme," zastaví sa tesne pri mne a zadíva sa na planinu pred nami.

„Neviem ani hovno. Nič," uchechtnem sa, nechávajúc svoju dlaň putovať vyššie, až sa pošúcham na zátylku. Prestaň. Prestaň! Kričím na tú temnotu vo mne. Keby neprišiel Eidhan, práve teraz by som uvažovala nad skokom strmhlav. 

Na chvíľu medzi nami zavládne ticho. Na planine je už iba minimálny pohyb. Všetci ľudia sa kamsi vyparili. Zostali iba mŕtvoly. Obávam sa však, že nebudú ďaleko. Možno budú chcieť pomstu. I keď, to by bola čistá sebevražda.

„Zmenila si sa," šepne Eidhan. Jeho tvár zostáva rovnako zadumaná, s pohľadom smerujúcim k planine.

„Hah, a to je dobré alebo zlé?" nahodím horko-sladký úsmev, vraštiac obočie.

„Neviem, musím spoznať tvoje nové ja v tomto postavení," pohodí ramenami dohora.

„Sieriem ti na nejaké postavenie. Nikdy mi o to nešlo," pokrútim nesúhlasne hlavou. Ruky si preložím cez prsia, tisnúc ich tuho k sebe. Potrebujem ich aspoň a na malý moment zastaviť. To vydržím. Možno by som s tým nemala bojovať. Možno na to treba ísť inak. Moje chvíľkové zamyslenie utne tras pravej nohy. V tichosti ju zapriem o múr hradby. Moje zúfalstvo narastá. Nedokážem sa sústrediť asi pár sekúnd. Ísť na to inak. Uchop to.

„Vieš, keď som bol ešte mladý a hlúpy, veril som, že my dvaja..." zacuká mu kútikmi jemne dohora, ako keby sa snažil zadržať smiech. Samozrejme, usmieva sa nad tým, aký bol naivný.

„Nepozrel si sa mi vyššie ako po nos," venujem mu posmešný pohľad.

„To lebo som ti kukal do výstrihu."

„Nenosila som výstrihy."

„O to viac predstavivosti som potreboval," mrkne na mňa a odíde.

Z jeho slov, vtipu, zostanem trocha v šoku. Ale v duchu som mu vďačná aj za to malé odpútanie mojej pozornosti.

Z mojej bývalej svorky som sa nikdy s nikým nerozprávala. A už vôbec nie v nejakom príjemnom duchu. K Eidhanovi a Saulovi som mala z celej svorky najbližšie iba preto, že boli neustále s Kaidenom. I tak som sa s nimi nikdy nebavila viac ako to bolo nutné.

Na mojich perách ešte chvíľku pohráva úsmev, kým moje ruky opäť nevystrelia a ja sa nezačnem znova driasať.
Daj mi pokoj! Ešte chvíľu a prisahám, že zakňučím od zúfalstva. Ešte chvíľu a zošaliem z toho.

Rýchlym krokom zamierim k plošine, premením sa do svojej vlčej podoby a dám si dve kolečná okolo hradieb mesta. Tie hradby sa zdajú byť už na pohľad nekonečné. Takto sú však ešte aspoň dvakrát také.

Keď celá zničená, s jazykom až po zem dobehnem, zamierim do paláca. Je totiž čas na poradu. 

---
Taira to nemá ľahké. Zatiaľ sa zvláda držať na uzde. Ale... ako dlho to vydrží? Naozaj sa zdá, že dospela, však? I keď jej jazyk je rovnako ostrý :D