Skroť si ma ✓

43. Opäť on

Nie, nehodila som sa Saulovi okolo krku plačúc od dojatia. Venovala som mu jeden úškrn a znova zaútočila. A tak sme tam okolo seba tancovali ešte minimálne hodinu.

-

Celá spotená a zadýchaná vtrhnem do komnaty. Kyrenovej, samozrejme. Zasrané pudy. Nie len že som nervózna z tej na povrch sa predierajúcej temnoty, ale ešte aj z absencie Modroočka. Bez rozmyslu skočím do perín a zaborím do nich nos. Úchylné? Možno. Skôr nehorázne trýznivé. Ale keď si predstavujem jeho nebesky modré oči a cítim jeho vôňu, tak nevnímam tak intenzívne ten škrekot v mojom vnútri. 

Jednu z perín si stiahnem na zem a vo svojej vlčej podobe sa na ňu usalaším. Stočím sa do klbka s ňufákom zaboreným do povlečenia hladím naše puto. Za zatvorenými viečkami sa mi odohráva ten moment, kedy sme sa odovzdali jeden druhému. S kľudným svedomím môžem prehlásit, že kuchanie protivníka v boji sa tomu nedokáže ani z ďaleka vyrovnať. A že to vie byť pekne euforický zážitok. Lenže teraz nechcem myslieť na čvachtavé zvuky párajúceho sa brucha a vypadávania vnútorností. Jediné na čo teraz potrebujem myslieť je to, ako chutila jeho krv na jazyku. Ako sa mojim telom rozlialo horko, keď si ma privlastnili jeho tesáky počas toho, keď sa do mňa vnáral. Do môjho tela i mysle. 

Kde si, Modroočko?  vyšlem tichú otázku do ničoty. Nechám ju skĺznuť sa po našom pute.

„Naozaj chceš, aby som mal erekciu u bohyne doma?"

Prudko otvorím oči a vyskočím na nohy ako nejaká poondiata naježená mačka. Prichytená pri čine.

Obzerajúc sa po miestnosti zavrčím. Lenže nikoho necítim, ani nevidím. Nič nepočujem.

Sľubujem, že až sa to všetko skončí, budeš do mňa môcť kúsať koľko len budeš chcieť. Doľahne ku mne jeho smiech.

Kyren? Oslovím ten hlas v mojej hlave.

Taira?

Nehovor o tom ako sa ti odkrvuje mozog, keď si s bohyňou. Znova sa uvelebím na ešte teplej prikrývke.

Fajn. A ty sa o mňa neboj.

Nebojím, odfrknem si.

Pri zvuku jeho smiechu si ho živo predstavím aj s tým jeho strapatým hniezdom na hlave a nebesky modrým pohľadom.

Sľubujem, že sa čoskoro vrátime a potom ma budeš chcieť ešte viac.

Si blbec. A síce mu naoko vynadám, zahreje ma pri srdci. Pretože i keď sme od seba tak ďaleko, príde mi, že sme si bližšie ešte neboli. Akosi na to nebol čas.

Zostane sa medzi nami vznášať chvíľkové ticho. Akási ťažoba visí vo vzduchu. Temnota vo mne je až podozrivo krotká. Svojim drápom jemne škrabká o steny mojej mysle.

Cítiš to?

Nepodľahni...

Moje slová splynú s tými jeho a ja opäť osamiem. Doriti! Prečo mi nepovedal niečo, čo by nám pomohlo? Nejakú informáciu o tom, čo sa s nimi deje. Teda okrem toho že mu... Počkať, jeho strana puta zostala aktívna. Stále ma cíti a vníma moje pocity, myšlienky. Áno, aj myšlienky.

Znova si preberiem náš krátky rozhovor. Moc mi toho nepovedal, no i tak som sa niečo dozvedela. Okrem toho, že naše puto funguje jednosmerne aj to, že je u bohyne, pretože mi to nijakým spôsobom nevyvrátil, a že sa čoskoro vrátia. Nemám sa oňho báť. Takže tam bude všetko v poriadku. Neznel nijak zvláštne. Zrejme im tam teda naozaj nič nehrozí. A že ho budem chcieť viac? Z toho cítiť nejaký pokus o hrdinstvo. Hah, to by celkom sedelo. Starosť v hlase som postrehla až pri jeho poslednom slove. Nepodľahni. Nepodľahnúť temnote.