Tiene Temnoty

8. Kapitola - Až príliš sladké uvítanie

Zmäteným pohľadom som sa dívala na Isis, ktorá po tom všetkom len ľahostajne mykla ramenami. Keď sa sieňou ozval hlasný náraz žezla o zem, zaklapla som ústa a presunula svoju pozornosť na kráľa. Ten sa postavil zo svojho trónu a poobzeral sa po nás všetkých.

,,Vitajte, milé deti rovnováhy. Chcel by som vás privítať na slávnostnom otvorení nového vyučovacieho roka. Ako všetci dobre vieme, Akadémia po niekoľkých rokoch znova otvorila svoje brány. Pre vás. Vaše roky tvrdej disciplíny a vzdelávania budú odkazom pre budúce generácie našej krajiny. Kedy medzi nami zavládne rovnováha a harmónia. Kedy Nositelia žiary a Nositelia temna budú bývať spoločne pod jednou strechou. Kedy budete všetci zasadať za jedným stolom a vychovávať svojich milovaných. Kedy nastane koniec večnému odcudzovaniu a preklínaniu. Spoločne s mojím synom, s vašim korunným princom a budúcim kráľom, sa budeme snažiť prechovávať túto myšlienku, až kým posledný panovník nášho rodu nezahynie."

,,Mnohí z vás na tento moment čakali celý svoj život, niektorí o ňom len snívali. Patríte medzi generáciu, ktorá zmení svet a jeho fungovanie. Účelom Akadémie je pripraviť vás na ďalšie roky života. Naši dlhoroční majstri vás naučia správne používať vaše schopnosti, naučíte sa racionálne a strategicky rozmýšľať a ako viesť pokojný život."

V celej sieni vládlo hrobové ticho. Všetci mali svoje pohľady ukotvené na kráľovi, ktorý celý čas rozprával. Jeho žena len niekoľkokrát prikyvovala, čím potvrdzovala stopercentný súhlas  s jeho rečou, zatiaľ čo jeho syn nepohol ani brvou. Pôsobil na mňa skôr ako vojak, nie ako nástupca na trón. 

,,Akadémia bude pre vás od tejto chvíle novým domovom a útočiskom. Tak, ako aj vo vašej domácnosti, sú stanovené určité pravidlá, ktorými by ste mali riadiť. So všetkými vás oboznámia vaši vedúci, alebo sa s nimi stretnete sami, keď ich porušíte. Vyučovanie začína zajtrajším dňom a budem veľmi rád, ak medzi nami budú len samí nadaní a zdatní študenti. Nezabudnite, že budúcnosť krajiny spočíva na vás a na vašich rozhodnutiach."

Kráľ si odkašľal a posadil sa znova na svoj honosný trón. Ani nie sekundu potom, sa sieňou ozval potlesk. Zo strany Svetlonoscov sa ozývali aj pokriky, ktorými želali dlhý život a vládu kráľovi. Krútila som nad tým nechápavo hlavou. Niečo v mojom vnútri mi navrávalo, nech mu neverím ani jedno slovo, ktoré vypadlo z jeho úst, no ku potlesku som sa i tak musela pridať. 

Očkom som sa pozrela na Olena, ktorému na tvári žiaril široký úsmev, podobný jeho hlasnému potlesku. S plamienkom radosti vo vnútri som sa nad jeho správaním pousmiala. Bol tu rád, tešil sa na to, kedy sa mu naskytne možnosť tu študovať. Aspoň jednému z nás tu nič nesmrdí, pomyslela som si a sledovala kráľovskú rodinu, ktorá po kráľovej reči odchádzala zo siene.

Jemne som sebou trhla, keď sa môj pohľad stretol s tým princovým. Jeho oči sršali búrkou a bleskami. Nevyzeral byť príliš nadšený tým, že sa tu nachádza. Ani keď sa pozrel úplne iným smerom, ja som to nedokázala. Až po drgnutí do ramena od Olena som bola schopná sa plne sústrediť. Niečo ma k nemu ťahalo, no nedokázala som presne povedať čo. Chcela som sa k nemu rozbehnúť a vyšteknúť mu stoviek vecí do tváre a zároveň som sa pred ním chcela schovávať, ako korisť pred svojím predátorom.

,,Sestrička, vieš o tom, že ťa vidno slintať nad tým chlapcom aj z diaľky dvoch metrov," so smiechom do mňa štuchol znova ramenom, čím som mu opätovala nepekné zagánenie. ,,Neslintám, príde mi divný," odvetila som na svoju obranu a pomaly vstávala z kresla.