Dragons Sisters: Prísľub Mieru [ DOKONČENÉ ]

Hessarion Reydan

Posadená na sedačke som čakala dievčatá. Naozaj som o pól hodinu počula zvonček. Pre istotu som sa zamkla, takže som musela ísť nájsť kľúč. Moja pamäť je totíž ako pamäť akvarijnej rybičky. Kľúče som našla položené na poličke a tak som odomkla dvere. Pred dverami na mňa čakali tri známe tváre. Kamila sa tvárila ustarostene, Leaslye a Tereza sa tvárili rovnako nechápavo. Ani jednej som totiž ešte nevysvetlila, čo sa deje. ,,Poďte ďalej." pozvala som ich dnu a snažila som si dávať pozor, aby sa mi hlas nezlomil. Začínala som totižto prepadať panike. Aspoň že tu dievčatá sú, sú pre mňa ako takou oporou.

,,Mia, čo sa stalo?" oborila sa na mňa ustarostene Tereza, keď vošla do domu. Hneď ako sa presunuli do obývačky, som zamkla dvere a išla som za nimi. ,,Niečo podľa mňa nieje v poriadku." začala som. ,,Prišla som domov z prechádzky a doma nikto nebol. V mobile som nenašla žiadne správy alebo odkazy, že by niekam odišli. Ani žiadne zmeškané hovori som nemala, mama si ku tomu ešte mobil nechala doma." hovorila som roztraseným hlasom. ,,Hlavne sa upokoj. Je možne že tvoji rodičia išli niekam na večernú prechádzku? Si predsa už skoro dospelá, nemuseli ti zanechávať židne odkazy." povedala Kamila.

,,Pokiaľ viem, tak rodičia nechodia na večerné prechádzky. Mama sa bojí tmy a otec by ju do niečoho takého nenútil." vysvetľovala som im. Leasly sa zamyslela a potom odvetila: ,,A čo tvoj brat? Je možné že išiel iba prespať ku kamarátovi." Nesúhlasne som pokrútila hlavou: ,,Brat to vždy hovorí rodičom a aj mne to vždy oznámi. Nevidím dôvod, prečo by sa mal odrazu rozhodnúť len tak nás prestať informovať." Z tejto situácie ma začínala bolieť hlava. Preto som sa postavila zo sedačky a išla som sa napiť do kuchyne. Popár mi skoro vypadol z ruky, keď som v okne, ktoré máme nad drezom, uvidela stáť čiernu postavu. Vykríkla som a odstúpila som ďalej od okna. Dievčatá za mnou zmätene vyrazili a pýtali sa ma, čo sa deje. Nezmohla som sa ani na pol slova. Stále som hľadela do okna, kde stála tá čudesná postava. Dievčatá sa zadívali mojím smerom a taktiež vyzerali vystrašene. ,,Je to tvoj brat?" snažila sa zavtipkovať Leaslye. Moc jej to nevyšlo, pretože som pokrútila hlavou, ktorá sa mi následne začala točiť. Rýchlym krokom som sa vzdialila od okna a sadla som si späť na sedačku.

V ruke som stále držala sklenený pohár, v ktorom bolo trocha vody. Napila som sa, dúfajúc, že sa mi prestane točiť hlava. Zabralo to, aj keď nie úplne dokonalo. Kamila sa postavila a prešla k oknu. ,,Už tam nikto nieje." prehlásila nakoniec. ,,No vidíš, už odišiel. Takže sa už môžeš ukľudniť. Možno sa ten dotičný iba stratil." upokojovala ma Tereza. ,,On sa díval priamo do okna. Díval sa presne na mňa. Pochybujem, že sa stratil." odpovedala som jej a zadívala som sa jej do očí. V tom niekto zaklopal na dvere. Tereza sa postavila a prešla až ku dverám. ,,Tereza, nie! Neotváraj!" skríkla som po nej, ale už bolo neskoro. Tereza otvorila dvere, ale nikto pred nimi nestál. Vyšla až von a poobzerala sa. Potom iba pokrčila ramenami a zase zavrela dvere. Otočila sa a vydala sa za nami. Kamila už taktiež bola pri nás a tvárila sa nervózne. ,,Niekto si z nás robí žarty." prehlásila. ,,Dúfam, že sú to iba žarty." povedala Leaslye. Tereza už tiež nevyzerala zrovna kľudne. ,,Zostanete tu so mnou, však?" opýtala som sa ich. Chcela som si byť istá, že ma neopustia. ,,Samozrejme že tu zostaneme. Navyše sa mi moc nechce ísť domov takto po tme. Nepotrebujem, aby ma niekto znásilnil." povedala Tereza. Všetky sme s ňou súhlasili. Ani jednej z nás sa nepáčil fakt, že by sme išli po tme, cez polovicu mesta.

S dievčatami sme si pustili telku a snažili sme sa tváriť nezaujato. Moc nám to nešlo, pretože sme sa jedna od ruhej nechceli vzdialiť ani na krok. Keď jedna z nás chcela ísť na záchod, musela s ňou ísť ešte jedna, ktorá by dávala pozor. Cítili sme sa ako v nejakom horore. Nakoniec sme sa ako tak ukľudnili, keď sme sa zapozerali do jednoho románu, ktorý bol asi tak v polovici. Postupne sa mi začali zatvárať oči a nakoniec som úplne zaspala. Neviem za ako dlho som sa znovu zobudila, no srdce som mala až v krku. Vchodové dvere boli otvorené a narážali do steny. Toto je naozaj ako z hororu. Dievčatá pokojne spali a ja som sa potichu postavila. Nechcela som ich budiť. Pevne som dúfala, že sa ma brat snaží zase nachytať. Alebo že sa rodičia konečne vrátili domov a išli ešte niečo zobrať do auta. Hlúpe domnienky. Uvedomila som si to až vtedy, keď som pred domov žiadne auto nenašla. Dvere som zavrela a opäť zamkla. V kuchyni sa ozval divný zvuk. Strhla som sa, keď sa za mnou ozvali kroky. Otvčila som sa a predomnou stál ten muž, ktorého som vtedy zazrela v okne. Mal na sebe čierny plášť, takže som mu nevidela do tváre. Mierne zdvihol hlavu a ja som uvidela jeho úsmev. Ustúpila som a narazila som do dverí. Muž nebol nijako ozbrojený, aspoň tak vyzeral.