Donútená žiť

💜Usmej sa💜

Akoby som netrpela dosť. Už nie.

Esme sa prezliekla do jednoduchých tmavých šiat, ktoré používala na prechádzky v lese. Vlasy si zaplietla do vrkočov. Pootvorila dvere a vykukla von, Jedná strana, druhá strana, nič. Odľahlo jej, že nikoho nestretne. Rýchlo zbehla dole po schodoch smerom ku kuchyni, kde bolí malé dvere do záhrady. Vedela, že dvere škrípu o niečo viac, ako by mali no služobníctvo je ešte von tak to nebude vyzerať podozrivo. Len, čo ich otvorila ovial ju večerný vetrík a oslepilo zapadajúce slnko. Zhlboka sa nadýchla, akoby vošla do nového sveta, kde je voľná. Zatvorila staré dvere, prvé kroky ju viedli k stajniam. Ešte sa v nich svietilo, dnu bolo teplo, stajne mali svoju typickú vôňu. Všimla si Lorda, ako kýva hlavou, prišlo jej to zábavné. Akoby ju vítal. Rozutekala sa k nemu, on silno zaerdžal a zadnou nohou dupol o drevenú podlahu.

- Ach môj milovaný Lord, ako si sa mal ? Bolo o teba veľmi dobre postarané všakže. Chceš na chvíľu utiecť ?

- Slečna, čo tu robíte ?- Pozrela sa na osobu, ktorá si ju všimla. Usmiala sa naňho. Ten, keď uvidel, ako je oblečená tušil problém. - Nechcete ísť hádam von ?

- Len trochu, už mi ide hlava okolo kvôli tým ľudom. Prosím. Budem preč nanajvýš hodinku.- Uprela naňho svoje veľké oči, ktoré prosili o zvolenie. Nešťastne pokrútil hlavou no Lorda osedlal. Upozornil ju, aby nešla prirýchlo, aby sa niečo nestalo kvôli tme. Lordovi dala pokyn, aby vyrazil, ten nečakal a dal sa do šprintu. Konečne sa cítila voľná, nikým nespútaná. Prešli pomedzi stromy, ktoré poznali naspamäť. Zastavili až pri menšej riečke, aby sa mohol Lord napiť. Jazdili dlho bez prestávky, zabudla na všetko nepotrebné. Vietor ju bičoval po tvári snažil sa jej rozstrapatiť vlasy. Líca celé červené od zimy no usmievala sa. Aspoň pre tento okamih.

Luss