Dragons Sisters: Prísľub Mieru [ DOKONČENÉ ]

Mladý drak

Pohľad Kamily:
Už som sa naučila veľmi dobre zachádzať s ohňom. Je to jednoduché, len je potreba, aby som nemala strach. Nejedenkrát sa mi už stalo, že som sa vystrašila a môj vlastný oheň ma popálil. Dni pomaly plynuli a ja som sa stále zlepšovala. Na hodinách boja sme sa začali učiť brániť pomocou mágie. Raz ma nejaký vodný elf trafil vodnou guľou do tváre a bola som celá mokrá. Rukami som si utrela tvár, no zabudla som, že keďže mám mokré ruky, bude pre mňa ťažšie použiť oheň. A preto som prehrala.

Prešiel už týždeň od toho, kedy sme sem prišli. Už som to tu poznala a tak som sa tu nestratila. O dva mesiace sa mali konať skúšky. Práve preto som stále usilovne trénovala, aby som uspela. Avšak pri jazdách mi to moc nešlo. Snažila som sa najviac ako som mohla, no nedarilo sa mi. Zakaždým keď drak trochu zrýchlil, vyletela som z jeho chrbta a zvalila som sa na zem. Samozrejme som si zakaždým vyrazila dych a dokonca som skončila aj s pohmoždenou rukou. Zobrali ma na ošetrovňu a elfka, ktorá ma ošetrovala, mi ruku natrela akousi masťou, ktorá divne zapáchala. Na druhý deň bola moja ruka už v poriadku.

O dva dni neskôr, od môjho posledného pádu som sa išla prejsť do lesa. Bolo už po vyučovaní a ja som mala približne tri hodiny pauzu. Potom som mala ísť na večeru. Po ceste som si skúšala moju mágiu. Zakaždým keď som luskla, na mojom prste sa objavil plameň. Bolo to moje úplne prvé kúzlo, ktoré som sa naučila. Oheň som potom zväčšila na celú moju dlaň a sledovala som, ako ožíva. Mihal sa mi pred očami a svietil jasným a oslňujúcim svetlom. Oheň sa nakláňal do tej strany, kam ho unášal vietor. Musela som si dávať pozor, aby som omylom nepodpálila nejaký krík.

Ako som tak kráčala, vôbec som si nevšimla, ako ďaleko som sa dostala. Z tranzu ma vyrušil až zvuk pripomínajúci draka. Okamžite som zostala v strehu a počúvala som. Započula som to znovu. Znelo to ako keby z výšky. Pozrela som sa nad seba, no bolo už neskoro. Niečo ma prudko odhodilo vzad a jasom narazila do stromu. Kúsok predomnou sa na zemi bolestne zvíjal drak. Jeho telo malo čiernu farbu s nádychom tmavo fialovej. Drak mal v boku zapichnutý železný šíp. Postavila som sa zo zeme, no hneď som sa musela uhnúť, pretože po mne niekto vystrelil ďalší šíp. Ten sa zapichol do stromu a strom začal tmavnúť. Bol otrávený. Pozrela som sa smerom, ktorým šíp vyletel. Z tieňa vystúpil muž, ktorého som predtým nezazrela. Bol celý zahalený v hnedozelenom obleku, aby splynul s okolím. Napol luk a chystal sa znovu vystreliť, no to som už vytvorila ohnivú bariéru a tak som sa ubránila pred letiacou hrozbou.

Keď šíp dopadol na moju obranu, tá bola okamžite zničená, no poslúžila svojmu účelu, šíp ma nezasiahol. Všetko sa udialo strašne rýchlo. Moju pozornosť upútal drak, ktorý aj napriek svojemu zranenie, ktoré bolo smrteľné, bleskurýchlo vyrazil vpred a mňa zobral so sebou. Pevne ma chytil do svojich drápov a vzlietol. Muž po nás vystrelil ďalší šíp, no minul. Drak so mnou uháňal vpred neuveriteľnou rýchlosťou. Muž nás začal sledovať, no my sme stúpali stále vyššie a vyššie, až sme sa ocitli nad oblakmi. Drak ma ani len nenechal sa poriadne nadýchnuť, jeho stisk zosilnel zakaždým, keď som sa len trochu pomrvila. Obzrela som sa po ňom a okamžite ma upútal jeho bok, z ktorého stále vytŕčal šíp.

Neviem ako dlho sme leteli, no drak pomaly začal strácať silu. Stále triasol hlavou, aby sa trochu prebral, jeho telo sa čím ďalej tým viac kymácalo zo strany na stranu. Všimla som si, že fialové odtiene, ktorými bola pokrytá jeho koža, začali stále výraznejšie tmavnúť. Onedlho nato sa drak strmhlav vrhol dolu a ja som sa neubránila výkriku. Prudko sme klesali a zem sa podomnou začala desivo točiť. Zavrela som oči, aby som zahnala pohľad na ten obraz. Otvorila som ich až vtedy, keď sme nešikovne pristáli na kamennej plošine a ja som sa kotúľaľa preč od draka. Zastavila som sa tesne pri okraji.

Drak sa nepohol. Zostal nehybne ležať a prerývane dýchal. Postavila som sa na roztrasené nohy a podišla som ku nemu. So zavretými očami na mňa zavrčal a ja som od neho odstúpila. Vyprchával zneho život. Musela som predsa niečo urobiť. Lenže otázkou bolo, čo. To bol asi ten najväčší problém. V prvom rade som ho musela zbaviť toho šípu. Opatrne som sa ku nemu priblížila a keď som sa uistila, že si ma nevšimol, pevne som chytila šíp. Začala som ťahať zo všetkých síl, no drak začal vydávať divný zvuk, ktorý sa nepodobal ničomu, čo som doteraz počula. Bolo to niečo medzi rykom draka a mňaučaním mačky. ,,Prepáč." ospravedlnila som sa mu a ťahala som ďalej. Avšak šíp sa ani nepohol. Pevne držal na svojom mieste. Bolo to zbytočné, iba som tomu drakovi spôsobovala bolesť.

Potom mi niečo napadlo. Kľakla som si ku nemu a luskla som prstami. Na pravej ruke sa mi objavil plameň. S horiacou rukou som uchopila šíp a držala som ho. Ja blbá som zabudla na to, že bol zo železa, takže som ho nemohla len tak jednoducho spáliť. Prestala som sa snažiť a celá vysílená som sa zviezla na zem. Drak dýchal čím ďalej tým pomalšie. Určite zomrie. Pomyslela som si. No zachránil mi život. Bola som mu za to vďačná. Jemne som ho pohladkala po nose a ani neviem prečo, z očí sa mi spustili slzy. Drak s veľkým úsilím otvoril oči a pozrel sa na mňa. Pohol hlavou smerom ku mne a jazykom mi oblízal tvár, kde mi tiekli slzy. Nebránila som sa mu, iba som plakala ďalej. Onedlho sa mu hlava bezmocne spustila na zem a oči sa mu samé zavreli. Dych sa mu spomalil, až nakoniec úplne ustal.

Opäť som podišla ku šípu a potiahla som. Tentokrát som ho bez ťažkostí dokázala vytiahnuť. Na jeho ostrom konci bol divno zakryvený hrot, ktorý sa následne začal rozpadať. Celý šíp sa mi nakoniec rozpadol v rukách.

No stalo sa aj niečo neuveriteľné. Mohla by som to nazvať priam zázrakom. Na drakovej pokožke sa mu opäť objavila farba, ktorá bola teraz sýto červená, s odleskami oranžovej. Časť kože, ktorá bola čierna a kde mal predtým zapichnutý šíp, sa mu začala sama hojiť. Drak otvoril oči a mne sa rozhorel v srdci malý, šťastný plamienok. Chvíľu sa len povaľoval na zemi a nakoniec sa postavil. Bol o niečo väčší a mohutnejší ako ja. Bol to taký prerastený kôň. Podišiel ku mne a uprene sa na mňa zahľadel. Potom ma obišiel a vzlietol. Sledovala som ho, ako sa postupne vzďaľuje. Poobzerala som sa okolo seba a všimla som si, že podomnou je hlboká priepasť, do ktorej by som rozhodne spadnúť nechcela. Nemala som odtiaľto ako utiecť. Neviedla sem žiadna cesta, existoval iba jediný únik z tejto hory. A to bolo lietanie. Nemohla som z tadiaľto odísť bez toho, aby som nevedela lietať. Bolo to skrátka nemožné.

Za mnou sa nachádzala malá jaskyňa, v ktorej bolo veľké množstvo kostí. Bola tu zima, no aspoň sa sem nedostal prudký vietor, ktorý fúkal vonku. Schúlila som sa do klbka v rohu jaskyne a priala som si, aby sa ten drak vrátil. Nemohol ma tu predsa len tak nechať. Určite tu mal svoju skrýšu.