Dragons Sisters: Prísľub Mieru [ DOKONČENÉ ]

Vietor vo vlasoch

Čas ubiehal tak strašne pomaly. Myslela som si, že sa z toho každú chvílu zbláznim. Niekoľko dní som trčala stále v tej zatuchnutej jaskyni a drak ma nenechal vystrčiť ani nos. Akonáhle som sa chcela ísť trochu vyvetrať na vzduch, zabránil mi v tom v podobe hlasného zavrčania, alebo zaterasenia cesty. Každý deň drak odchádzal na lov a ja som sa vždy potajomky aspoň na chvílu išla poprechádzať po malej plošine na skale. Neviem prečo som mala vlastne z toho draka taký strach.

Mala som pred ním skrátka rešpekt a sama som sa niekedy čudovala nad svojím správaním. Večer, keď už slnko zapadlo, sa drak vrátil s novou korisťou. Vždy sa so mnou podelil o jedlo a ja som si už začala celkom zvykať na každodennú, rovnakú obživu. Postupom času som prestala počítať ubiehajúce dni a iba som sledovala slnko a mesiac, ako sa navzájom striedajú na jasnej a inokedy tmavej oblohe.

Niekedy, keď som len tak sledovala západ slnka, alebo naopak jeho východ, som premýšľaľa o tom, ako sa majú moje priateľky. A ako sa má Reagan. Dávno som sa s ním nevidela. Celkom mi aj chýbal. Všetci mi chýbali. Nemohla som sa dočkať toho dňa, keď opustím túto horu a uvidím výrazy mojich kamarátiek, keď sa vrátim do Angory. A ten deň nastal za jedného slnečného dopoludnia, keď som sa zobudila zo svojeho spánku.

Drak, ktorý obvykle ešte spal, bol tentokrát vonku na plošine a mňa si nevšímal. Vyzeral, ako keby pozorne skúmal okolie. Pobyt sním ma presvedčil o tom, že je to samec a mám sa pred ním mať stále na pozore, aj keď som vedela, že mi neublíži. Pozorne napínal svoje malé uši a neustále pohyboval hlavou zo strany na stranu. Až o niekoľko minút sa na mňa pozrel. Podišiel ku mne a pohľadom si ma premeral. Moje oblečenie už bolo celé dotrhané a špinavé. Stratilo svoju krásnu farbu a slúžilo už iba na to, aby mi počas chladných nocí nebolo zima a aby zakrylo moju svetlú pokožku.

Niekoľkokrát sa na mňa ešte pozrel a potom si predomňa ľahol. Zadné a predné nohy mal skrčené a bol tak na úrovni môjho pásu. Pozrel sa na mňa a mne došlo, čo odomňa chce. Chcel, aby som na neho vysadla. Najprv som váhala, no nakoniec som na neho vysadla. Okamžite sa postavil a mne v tu chvíľu došlo, že sa nemám čoho chytiť. Jeho koža bola dokonalo hladká, nevyrastali z nej žiadne ostne, či rohy. Bolo to horšie ako keď som jazdila v Angore na drakoch. A to sme ešte ani nevzlietli. Drak sa so mnou najprv iba prechádzal a nechal ma zvykať si na pohyb jeho tela. Občas trochu zrýchlil, inokedy nečakane zastal. Po niekoľkých kolečká na plošine prišiel k jej okraju. So strachom v očiach som hľadela na prudký zráz dolú.

Drak roztiahol krídla a ja som spanikárila. Vedela som, že sa neudržím. Spadnem pri najbližšej príležitosti a drak možno nebude dostatočne rýchly na to, aby ma stihol zachytiť. Rozplácnem sa na zemi ako taká placka. Nohy som pevne pritlačila k jeho bokom a rukami som sa snažila oblapiť jeho krk. Jeho koža sa mi pod mojimi dotykmi šmýkala, no snažila som sa ho nepustiť. Drak na chvíľu zaváhal, keď si všimol, aká som strnulá. Nakoniec však skočil z plošiny a ja som vykríkla. Leteli sme dolú, alebo sme skôr padali. Nohami som sa neudržala a tie mi začali poletovať. Ruky mi tiež začali kĺzať z drakovho krku a tak moje zovretie zosilnelo. Zem sa stále viac a viac približovala a mne už dochádzali sily.
O chvíľu sa asi pustím. Pomyslela som si, no moja myšlienka bola zatlačená do pozadia, pretože drak tesne nad zemou roztiahol svoje netopierie krídla a ako šípka sa vrhol zase hore. Keď sme boli dostatočne vysoko, drak trochu spomalyl a ja som mala čas sa trochu poobzerať po okolí.

Krajina tu bola úplne obyčajná. Pár stromov, lúka s jasnými a rôznofarebnými kvetmi. Takáto obyčajná krajina, no aj tak bola nádherná. Trochu som si poposadla, aby som nepadala na pravú stranu. Drak sa snažil ísť čo najpomalšie, no ja som vedela, že je skôr zvyknutý na rýchle lietanie. Pevnejšie som oblapila jeho krk a drak trochu zrýchlil.