Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Prvá kapitola ☾ ↠

Sedím v hustom chraští, zababušená do huňatej kožušiny, čakajúc na ten správny okamih, moment, ktorý by moju rodinu vytrhol z biedy. V rukách zvieram luk, tulec plný bazových šípov so strakatými letkami z bažanta mám položený v lone.

Les je tichý, len kde-tu zapraštia suché vetvy, s ktorými sa pohráva nezbedný vánok. Zamatovú tmu pomaly vytláčajú prvé slnečné lúče, ktoré sa derú cez labyrint stromov. Z diaľky ku mne dolieha ospalé húkanie kuvika. Lístie zašuchoce, keď ho pokryje trblietavá mliečna hmla.

Žmúrim do ranného šera a snažím sa zbadať pohyb. Akýkoľvek náznak pohybu, ktorý by znamenal...

Že prežijeme. Že bude o nás na nejaký čas postarané a ja dodržím sľub, ktorý som dala matke. Sľub, že sa postarám o otca a staršiu sestru Aelyn, ktorá mu o takomto čase určite dáva ďalší bylinkový čaj, prevracia ho z jedného boka na druhý a vymieňa jeden obklad za druhým, aby mu znížila horúčku.

Zimná chrípka dostala nášho otca sotva pred rokom. Liečitelia mu nedávali veľké šance na prežitie. Hovorili, že sa nedožije tejto jari...

No on sa dožil. A dožil sa aj leta. Aj jesene.

Myslím, že tie všakovaké byliny, ktoré chodí Aelyn zbierať skoro každý deň na lúku za Vresoviská mu pomáhajú, aj keď...

Kto vie, či sa dožije zimy. Kožu má bledú, posiatu krvavými pľuzgiermi, ktoré mu neustále praskajú. Tam, kde boli temer pred rokom mocné svaly, sú teraz len vyziabnuté kosti potiahnuté kožou. Zo smaragdových očí mu zmizol lesk a nahradili ho tiene. Tmavé a prázdne. Nerozpráva, takmer vôbec sa nehýbe, do úst dostane ledva krajec chleba.

Keby to bolo na mne, otec by bol už dávno...

Beštia, v duchu si vynadám a povytiahnem si kožušinu až k brade. Som taká uzimená, že hluk mojich drkotajúcich zubov by odplašil i hluchého. Ledva vydýchnem, keď sa predo mnou čosi mihne. Len záblesk čohosi, čo sa okamžite stratí v tieňoch vysočizných stromov. Modlím sa k Matičke, aby sa mi to len nesnívalo.

Postavím sa, tulec si prehodím na chrbát, konce kožušiny si zviažem okolo pása a schmatnem do rúk luk. Tisový chrbát pevne zvieram v dlani, až mi z toho obelejú hánky. Kráčam potichu, snažím sa nenarobiť príliš veľa hluku, keď našľapujem na popadané vlhké lístie.

Pár metrov predo mnou zapraštia suché konáre.

Stuhnem.

Šanca. Je to šanca, ktorú nesmiem pokaziť. Nie dnes. Dnes si to nemôžem dovoliť.

S tichosťou divej mačky sa vnorím do hustého porastu malinčia, jeho drobučké tŕne ma škriabu na pokožke. Rukou pomaly odhŕňam konáre za konármi, halúzky za halúzkami, keď sa pred mnou odrazu zjaví početné stádo mladých srncov – sú prekrásne. Zamatová srsť im pri odraze prvých slnečných lúčov žiari tak, akoby to boli nadprirodzené bytosti. Veľké čierne oči upierajú do zeme a hľadajú potravu – trsy čerstvej trávy, ktorá sa ligoce v rannej rose.

Nedokážem od nich odtrhnúť oči. Ešte nikdy som nevidela majestátnejšie tvory. Len tam stojím, ukrytá pod ostrými lístkami a pichľavými ramenami divého malinčia a neviem sa na tú surovú krásu vynadívať.

Akoby sa vo mne niečo priečilo. Moje ruky ma neposlúchajú, nechcú na tie bytosti namieriť luk. Jedna časť zo mňa jednoducho odmieta vystreliť a pripraviť jedného z tých tvorov o život.

Nemáš na výber, opakujem si v duchu.

Zodvihnem luk pred seba, šíp mám zarovno svojich očí. Zhlboka sa nadýchnem a pri pomalom výdychu napnem tetivu – tá len slastne zapraští, akoby po ničom inom ani netúžila. Zatváram oči, pripravená vystreliť, no jeden zo srncov zodvihne hlavu a začne vetriť. Len dúfam, že som nepremrhala príležitosť.

Strieľaj!

Nedokážem to. Nie som schopná nijakého pohybu. Akoby ma opustili všetky sily.

Strieľaj!

Srnec dvíha ladný krk k nebesám – zacítil snáď nebezpečenstvo?

Strieľaj!

Mierim srncovi rovno na srdce, ktoré o pár sekúnd dotlčie. Bude to rýchla smrť, zviera nebude trpieť, bude mŕtve ešte skôr ako dopadne na zem.

Zhlboka sa nadýchnem a pozriem sa srncovi do jeho tmavých očí. Naposledy. Na rozlúčku. Odráža sa mu v nich celý svet – Matička, Slnko i Mesiac.

Zbohom.

Zatvorím oči a tetiva vymrští šíp. Zašteklí to, keď sa mi jeho letky obtrú o končeky prstov, ktorými zvieram pevný chrbát luku. Počujem ako sviští vzduchom a hľadá svoj cieľ. A keď ho nájde, srnec v momente padá k zemi. Z očí mu vypŕchnu iskierky života, a keď poslednýkrát vydýchne, jeho srdce už znovu nezatlčie.

A ja...

Cítim to. Cítim, ako sa podo mnou zachveje zem. Akoby zastonala, pretože som ju práve obrala o jednu z jej duší.

Ibaže...

Keď otvorím oči, srnec neleží na zemi. Neleží nikde, pretože môj šíp ho netrafil. Minula som. A kým stačím vytiahnuť ďalší, stádo je fuč.

A ja som práve uvrhla svoju rodinu do zatratenia.