Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Druhá kapitola ☾ ↠

Zmrznutá na kosť sa dotackám domov. Keď cupkám dolu zamrznutým briežkom, cez oblok zbadám Aelyn, ako sa skláňa nad otcovou posteľou. V tom geste sa ukrýva toľko nehy, toľko lásky. Dala by som všetko na svete, aby...

Pichne ma z toho pohľadu pri srdci a zároveň mnou prebehne vlna paniky. Ako sa pozriem sestre do očí? Ako jej vysvetlím, že som nič neulovila, pretože som zaváhala. Ako sa asi Aelyn zatvári, keď sa ukážem s prázdnymi rukami?

Bude ma nenávidieť.

Znovu.

Preglgnem guču úzkosti, ktorá mi stihla navrieť v krku a s odhodlaním vlčice podídem k masívnym dreveným dverám. Prstami si prehrabnem strapaté havranie kučery, na krku si popravím tmavosivú štrikovanú šálu a potočím mosadznou kľučkou. Otvorím dvere a vkĺznem do úzkej predsiene. Do nosa mi okamžite udrie vôňa sušených bylín a koriandra, ktoré sa miešajú s pachom ťažkých výdychov nášho otca.

Nazriem do izby, ktorá slúži ako kuchyňa a zároveň spálňa nášho otca, aby mal okamžite poruke všetky tie liečivé zázraky mojej sestry. Snímem si z pleca luk aj tulec so šípmi a zavesím ich na hrubý klinec v stene. Rukou si pretriem unavenú tvár a vojdem do izby. Najprv pozdravím sestru, potom sa zvítam s otcom, aj keď viem, že mi neodpovie. Ani nemôže, nevníma ma.

Nikdy ma nevnímal.

„Tak čo?" Aelyn sa obráti tvárou ku mne, v rukách zviera medenú misku z ktorej stúpajú obláčiky horúcej pary – ďalší bylinkový čaj pre otca. „Máš niečo?"

Sklopím zrak do zeme, líca mi zahoria hanbou. Nedokážem sa jej ani poriadne pozrieť do očí a povedať pravdu. Aelyn si povzdychne, akoby to čakala. Akoby vedela, že dnes zlyhám.

Že zlyhávam už nejaký čas.

„Takže nič." Chlad v jej hlase sa odráža aj v jej azúrových očiach. Ešte nikdy ich nemala také temné. Nikdy.

Obzriem sa k otcovi a poškriabem si čelo. „Zaváhala som," priznám trpkú pravdu.

„Už nemáme žiadne jedlo. O peniazoch ani nehovorím. Posledné nicos som utratila za liečiteľa z Úžin." Aelyn podíde k otcovej posteli, rukou mu podvihne spotenú hlavu a medenú misku mu priloží k popraskaným suchým perám. Otec pootvorí ústa a bylinkový čaj mu stečie do hrdla. Zopár pramienkov tej zelenohnedej tekutiny mu pokropí i bradu.

„Pôjdem na lov aj túto noc," prehovorím do ticha a opriem sa o drevenú stoličku.

„Mala by si sa vyspať." Aelyn utrie otcovi mokrú bradu a hlavu mu opatrne položí späť do nadýchaných páperových vankúšov – s veľkými žltkastými škvrnami od potu a zvratkov.

„Vyspím sa teraz a večer sa vydám opäť loviť."

„Večer ťa potrebujem tu," zavrčí na mňa, keď si prehodí záplavu zlatistých kučier z jedného pleca na druhé. Kým ja ich mám čierne ako noc, ona... Poddala sa na matku. Vo všetkom. Blankytné oči, úzky štíhly nos, jemné črty tváre, plné pery, ladná chôdza... Vyzerá skoro ako ona. Až na ten podrezaný, drzý jazyk.

Zo spomienok ma vytrhne jej prísny tón: „Aj tak nič nechytíš."

„Nebola si to ty, kto tu pred chvíľou bedákal, že už nemáme čo jesť?" Z pása si snímem kožušinu a prevesím ju cez operadlo stoličky, o ktorú sa stále opieram.

Zahľadí sa mi do očí. „Pre teba je to len hra, však?" Nenávisť v jej slovách sa mi zarýva hlboko pod kožu. „Odídeš si do lesa, kde ťa nikto neotravuje, kde nemusíš počúvať otcove stony a náreky, kde nemusíš okolo neho obskakovať a prevracať ho z boka na bok, aby mu nezačalo zaživa odhnívať telo. Kúsok po kúsku." Zabodne do mňa svoj štíhly ukazovák a vycerí pritom zuby. V duchu ma obviňuje za všetko, čo sa stalo, no nevysloví to nahlas. Viem to podľa tej surovej nehybnosti, ktorá z nej sála.

Je to moja vina.

Mlčím. Viem, čo dennodenne musí robiť. Koľko námahy ju to stojí. Viem, čoho všetkého sa musela vzdať, aby sa mohla starať o otca. Ale... „Ak si myslíš, že je také jednoduché uloviť nejaké zviera, skús si to na vlastnej koži," precedím pomedzi zuby.

Aelyn si prekríži ruky na prsiach. „Nemyslím si, že je to jednoduché. Len by si mohla robiť niečo zmysluplnejšie."

„Predávať sa ako ty?" vyletí zo mňa bez rozmyslu.

Aelyn pohotovo zodvihne dlaň do vzduchu, no na polceste k mojej tvári sa zastaví. V očiach sa jej zaligocú slzy. „Nemáš ani potuchy, čo som musela urobiť, aby som..." Hlas sa jej zlomí, azúrové moria jej rozbúri hnev. „Musela som to urobiť, pretože všetky svoje šperky a šaty som predala. Potrebovali sme nejaké peniaze."

Pozriem sa na otca, potom späť na sestru a stíšim hlas. „Keby sme nemuseli platiť tých hlúpych liečiteľov... "

Aelyn mi okamžite skočí do reči: „Ani sa neopovažuj dokončiť tú hriešnu myšlienku." Pristúpi ku mne bližšie – sme skoro rovnako vysoké, no teraz vyzerá, akoby bola odo mňa o hlavu vyššia. Schmatne ma za golier kožušinovej vesty a pritiahne si ma bližšie k tvári. „O otca sa budem starať aj naďalej. Až dokým nevyzdravie. Až dokým ho neprivediem späť." Hotová bohyňa smrti.

Strasiem zo seba jej drobné ruky a odstúpim. „On je preč, Aelyn," šepnem do ticha. Ani neviem, prečo jej to hovorím.

„Prestaň," okríkne ma.

Schmatnem ju za ramená a silno ňou zatrasiem. „Nechápeš, že umiera? Že mu všetkými tými hlúpymi odvarmi, masťami a bylinnými čajmi len predlžuješ jeho agóniu?"

Beštia! Beštia! Beštia!

Aelyn sa mi vytrhne zo zovretia a zúrivo zavrčí. Nie ako človek. Ako zviera uväznené v ľudskom tele. „Vypadni!"

Na päte sa zvrtnem, schmatnem luk aj šípy a celou silou za sebou zaplesnem dvere. V žilách mi prúdi horúca láva, ktorú potrebujem okamžite schladiť niečím ľadovým.

A tak zamierim k Yerinne do krčmy na mokradinové pivo, dúfajúc, že mi ho dnes nedá zaplatiť.