Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Piata kapitola ☾ ↠

V Aryne je všetko úplne iné ako u nás vo Vresoviskách. Viac ruchu. Viac ľudí. Viac domov. Viac krčiem a hostincov. Skrátka viac všetkého.

Torryk ma vysadí na kamennom námestí hneď pred hostincom, ktorý hľadám. Polnočná míľa vyzerá, že najlepšie roky má už dávno za sebou, no podľa hluku, ktorý sa nesie cez dokorán otvorené obloky, to miestnym vôbec nevadí. Šindľovú strechu by sa zišlo opraviť, o hrdzavých odkvapoch ani nehovoriac, no steny i kovové zábradlia majú nový poter.

Vojdem do vnútra a do nosa mi udrie štipľavý pach cigár a medovej whisky. Za pultom, ktorý je omnoho väčší ako u Yerinny, stojí vysoký svetlovlasý muž, pokožku opálenú do zlatista mu zdobia pehy. Zodvihne zrak od tácne plnej vyletených pohárikov plných jantárovej tekutiny a zapichne do mňa sýtozelené oči. Pohľad líšky – prefíkaný a drzý.

„Máš peniaze?" oborí sa na mňa hlasom, ktorý by mohol pokojne trieštiť skaly. Nečaká na moju odpoveď a premeriavajúc si môj úbohý zjav, dodá: „Ak nemáš peniaze, nie si tú vítaná." Niet nad arynskú pohostinnosť.

Podídem k pultu bližšie, ako som pôvodne chcela a nakloním sa cezeň. „Niekoho tu hľadám," prehovorím mierne rozochveným hlasom, nechty si zarývam hlboko do mäsa.

Hostinský pokrúti hlavou. „Povedal som, že tu nemáš čo robiť," zopakuje ráznejšie a šmarí na pult utierku, ktorou doteraz leštil poháre. „Mám ti to snáď vysvetliť inak?"

„Niekoho tu hľadám," zopakujem nižším tónom.

Hostinský sa zasmeje. „A koho by si tu asi tak hľadala?"

Nesmiem zlyhať.

Musím sa o nich postarať.

Dala som sľub.

„Niekoho, kto ponúka dobre platenú prácu," zavrčím, obzerajúc sa z jedného konca hostinca na druhý. Celkom v rohu ma upúta chlapík v ľahkej čierno-hnedej koženej zbroji, spod kabátca s kožušinovými chlopňami mu vytŕča bandaliér s dýkami aj obsidiánovo-zlatá rukoväť meča. Vyzerá inak, no predsa úchvatne. Vysoká hora svalov Tmavé vlasy. Opálená pokožka. Spod bielych kožušinových chlopní kabátca mu vykúkajú tetovania – spleť rôznych slučiek a výbežkov, ktoré akoby rozfúkal divoký vietor.

Muž zodvihne pohľad od pohára a zapichne do mňa svoje prenikavé zlatisté oči. Na zlomok sekundy sa nám stretnú pohľady. Naše oči sú ako...

Striebro a zlato, bridlica a jantár.

Pre Matičku, zachvejú sa mi z toho pohľadu vnútornosti a obleje studený pot.

Našla som ho.

Prudko sa zvrtnem späť k hostinskému, ktorého tvár už stihla nabrať brunátny odtieň, a ďakujúc mu, vykročím k zašitému stolu na konci jedálenskej miestnosti.

K jeho stolu.

Srdce mi búši tak divoko, že každým ďalším krokom mám pocit, akoby mi išlo vyskočiť z hrude. Zastavím tesne pri ostrom rohu čerešňového stola. Nervózne zatínam spotené dlane do pästí. Muž nepohne ani brvou, opäť sa venuje svojmu poháru.

„Vraj ponúkaš prácu," prehovorím k nemu rozhodným hlasom, snažiac sa ovládnuť paniku, ktorá ma gniavia ako kameň múčneho červa.

Chvíľu mlčí, no bez toho, aby mi venoval čo i len pohľad, povie: „Podľa toho, kto sa pýta?"

„Mám o ňu záujem," vyhŕkne zo mňa, keď si k nemu prisadnem. Bez opýtania. Bez jeho dovolenia.

Muž sa chrapľavo rozosmeje a konečne sa na mňa znovu pozrie. „Prácu síce ponúkam, no nie pre niekoho ako si ty." Priloží si pohár k perám a celý jeho obsah si preklopí do úst, ohryzok mu pri pregĺganí skáče hore-dolu ako besný.