Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Šiesta kapitola ☾ ↠

Zízam na podnos plný jedla a pitia od výmyslu sveta, ktorý by mi vystačil na celý mesiac.

„Len jedz," prehovorí ku mne neznámy, ktorý sa mi vzápätí predstaví ako Finnas Caalheanir. Cez stôl si podáme ruky a on tú moju nežne stisne, akoby sa bál, že by mi ju rozmliaždil. „A ty si?" Skúmavo si premeria moju tvár.

Och, Matička, zahĺbená do kopy jedla predo mnou som sa mu zabudla predstaviť. „Moje meno je Kathyra Hellswornová."

Vezme si chrumkavú kuracinu a vloží si ju do úst, nespúšťajúc zo mňa oči. „Kathyra," vysloví moje meno tak... Akoby si ho vychutnával. Akoby chcel okúsiť každú jednu slabiku zvlášť. „Odkiaľ to vlastne pochádzaš?" Pomaly prežúva mäso, potom si odhryzne zo žitného chleba.

„Z Vresovísk," odpoviem mu, kým chutnám kuracinu s údenými hríbmi. „Dedina kúsok od Arynu."

„Pokiaľ viem, nie je to až taký kúsok."

„Pešo to trvá trištvrte dňa, na koni o niečo kratšie."

„Takže si prišla na koni?"

Pokrútim hlavou. „Doviezol ma sem jeden mladík od nás z dediny."

Finnas sa zahniezdi na stoličke. „Ako si sa dozvedela o mne? Že ponúkam prácu?"

Načiahnem sa k bobuliam bieleho hrozna veľkých ako kravské oko. „Asi mi to pošepol vietor," zatiahnem s plnými ústami sladkých bobúľ.

Finnas sa uškrnie. „Takže vietor." Udivene nadvihne tmavé obočie, hranatú tvár s vystúpenými lícnymi kosťami mu zaleje úsmev. Hrejivý ako leto vo Vresoviskách, žiarivý ako západ slnka nad brehmi Bezsenného mora.

Nalejem do seba skoro celý pohár mokradinového piva a do úst si vložím plátok kozie syra posypaného čiernou soľou. Nespomínam si, kedy som sa naposledy najedla takto do sýtosti. Kedy som sa takto napchala.

„To si nejedla celý mesiac, ženská?" ozve sa Finnas spoza čase s ríbezľovým vínom, keď ma pozoruje, ako do seba džgám plnú hrsť opekaných zemiakov.

„Vlastne, nie," prehovorím cez plné ústa a na jeho tvári sa usadí zmätok. „Poriadne jedlo som mala naposledy pred vyše mesiacom." Ak nerátam dnešnú porciu chleba a hrudky syra u Yerinny.

„Zješ toho viac ako celá výprava," utrúsi a uchlipne si z krčahu, plné pery mu zostanú vlhké od vína.

„Mohol by si povedať, o čo ide?" Zvraští obočie, akoby nerozumel mojim slovám. „Sľúbil si mi detaily tej práce."

Finnas si prehrabne vlasy a nakloní sa ku mne bližšie, čelá sa nám temer dotýkajú. Zhlboka sa nadýchne a potľapká mešec plný nicos predo mnou. „Výprava do Pohrebiska."

„Pohrebiska," zopakujem pomaly, vlažne, akoby som neverila svojim ušiam.

Prikývne s vážnosťou vojenského generála, ktorý práve vydal rozkaz začať útok. „Lord pre ktorého pracujem podniká výpravu do Pohrebiska. Chce tam nájsť Spriadačku osudu. Chce, aby mu zmenila osud."

Takmer vyprsknem od smiechu. „Tvoj lord... On tomu verí? Tým báchorkám o Spriadačke osudu?"

Finnasovi sa na tvári nepohne ani sval. „Je mi jedno, čomu môj lord verí. Zaujíma ma len pláca. A tá je viac ako len dobrá."

Keď som bola malá, matka mi rozprávala príbehy o odvážlivcoch, ktorí prekonali všetky nástrahy Tieňového lesa, Údolia zblúdilých duší i Mŕtvej hory, aby našli Spriadačku osudu, ktorá by zmenila ich úbohý osud. Ten, ktorý im bol nadelený do vienka pri narodení, ten, ktorý im nadelilo samo Osudie. Sedeli sme s matkou pod kríkmi iskerníka a ona mi rozprávala o dych berúcich lešijoch zahalených do tieňov mrazivej temnoty, s bielou lebkou namiesto hlavy a parohami ostrejšími ako čepele loveckých nožov. Celé hodiny mi farbisto vykresľovala príbehy o nádherných sirénach s pokožkou popretkávanou drahokamami a trblietavým hviezdnym prachom, ktoré čakajú uprostred osamelých močiarov na výčitkami skváreného pútnika, aby ho vysilili a utopili v čiernych vodách ničoty. Okúzlia ťa svojou nehynúcou krásou, popletú ti zrak, no ak sa ťa spýtajú na meno, nikdy im ho neprezraď, Thyra. Pretože, ak im ho povieš, už nikdy sa nevyslobodíš z ich vplyvu, varovala ma zakaždým, keď som sa jej spýtala, ako ich premôcť, ak by ma nejaká vlákala do pasce.