Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Siedma kapitola ☾ ↠

Do Vresovísk dorazíme nadránom. Pochmúrne šero pomaly vyháňajú prvé slnečné lúče, vzduch je však ešte stále ostrý ako britva. Finnas ma vysadí pred dvermi nášho domu, do ruky mi vtisne sľúbené tri mešce nicos a pohladí kobylu po dlhej hrive.

„Počkám ťa tu," povie a z koženej sedlovej brašny si vytiahne čiernu čutoru. „Ale nezdržuj sa príliš dlho. Len krátka rozlúčka. Pred večerom musíme byť v Lyrose."

Prikývnem a vbehnem do domu, ktorý je ešte stále zahalený rúškom posledných tieňov noci. Sestru nájdem sedieť pri otcovej posteli – tak ako vždy.

Keď ma zbadá, nenávistne zovrie pery a vystrelí na nohy. „Kde si, dočerta, bola? Neukázala si sa tu od včerajšieho rána!" zahromží a premeria si ma od hlavy po päty. Chce niečo povedať, pery sa jej pootvoria, no v tom jej blankytné oči skĺznu k mojim rukám. „Čo to pre Matičku..."

„Nemám veľa času, takže tu máš," strčím jej do dlaní tri ťažké kožené mešce, „malo by to stačiť, kým budem preč." Prísľub lepších zajtrajškov.

Aelyn sa nezmôže ani na slovo, len preskakuje pohľadom zo mňa na mešce a naopak. Výraz tváre sťa kameň.

„Budem preč dva, možno tri mesiace. Postaraj sa zatiaľ o otca. A keď sa vrátim, na toto tu," ukážem vôkol seba, „zabudneš."

„Čo to hovoríš?" Zdrapne ma za zápästie, nepoľavujúc stisk. „Čo to má znamenať? Odkiaľ máš toľko nicos?" V tvári sa jej zračí zdesenie. „Dúfam, že si sa nezaplietla do niečoho..."

Pevne jej stisnem kostnatú ruku, pod bruškami prstov zacítim vystúpené riečisko žíl, v ktorých jej bubnuje bojovú pieseň. „Ani sa nenazdáš a budem naspäť."

Pred oknami zaerdží nepokojná kobyla, pár krát zahrabne svojimi obrovskými kopytami do zeme. Aelyn akoby sa práve prebrala, priskočí k oknu a potom sa v pomykove obráti ku mne. „Čo to má znamenať?"

„Ver mi." Ubezpečujem ju so zdvihnutými dlaňami. „Pre tentokrát mi, prosím, ver."

„Kto je ten muž vonku? Čo... čo tu chce? To on ti dal tie peniaze? Kam... kam ťa berie?" Kdesi v hrdle sa jej odrazu zlomí hlas – už v ňom nepočuť tú mrazivú temnotu. Azúrové oči po matke sa jej zaligocú striebrom. Vysvetľovať jej celý príbeh by bolo zbytočné. Možno keď sa vrátim...

Nasucho preglgnem. „Dávaj na vás oboch pozor. Zbohom," zachripím a vybehnem von.

Finnas ma jediným švihom ruky vyhodí do sedla, akoby som bola ľahká ako pierko. Pevne sa chytím hrušky sedla a Finnas okamžite mykne opratami. Kobyla zaerdží a rozbehne sa do zamatového pološera.

Do tváre mi vráža svieži vietor, čuchre mi čierne vlasy, ktoré plápolajú ako plamene divokého ohňa. Akoby som ani nepochádzala z tohto sveta. Akoby som bola nejakým temným prízrakom rútiacim sa do ničoty.

Finnas pevne drží kožené liace v dlaniach, mocné svaly na predlaktiach sa mu spínajú ako lodné povrazy, každý záchvev besného cvalu ich zburcuje o niečo viac.

Kobyla preskočí spráchnivený strom prevalený cez poľnú cestičku a ja vrazím Finnasovi do hrude – akoby som narazila do žuly, mám pocit, že sa mi roztriešti chrbát. Ani sa neotočím, nechcem, aby videl, že mi líca horia hanbou.

V zlomku niekoľkých sekúnd nechávam Vresoviská za chrbtom a ani raz k nim neotočím krk, aby som si ich vryla do pamäti.

Na rozlúčku.