Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Deviata kapitola ☾ ↠

Izba je ponorená do zlatistého šera. Taverna je tichá, z vedľajších izieb sa sem-tam ozve lenivé zívnutie alebo ostré zachrápanie. Prevaľujem sa z jedného boka na druhý, nevšimnúc si, že dvere do izby sa otvorili. Až keď ma ovanie chladný závan jesenného vzduchu, opriem sa o lakte, pohľad zapichnutý k robustnej postave, ktorá sa ku mne blíži s podnosom plným jedla.

„Raňajky," zachripí Finnas a položí predo mňa tácňu s ražným chlebom, prepeličími vajíčkami, plátkami jahňaciny, ktorú dopĺňa hrsť lesného ovocia. Raňajky hodné kráľovnej.

„Kde si to všetko vzal?" Neviem, čo mám okúsiť prv.

Oprie sa o krbovú rímsu a pokrčí plecami. „Od Jaxbyho."

„Mám ti niečo nechať?"

Pokrúti hlavou. „Už som jedol."

„Toľko jedla," vydýchnem, keď sa zahryznem do šťavnatej jahňaciny. „A iba pre mňa."

„Ak by som ti priniesol menej, bál by som sa ťa nechať v blízkosti svojho koňa." Nadvihnem obočie, načo sa Finnas zazubí a dodá: „Ale no tak, zješ toho viac ako celá moja družina dokopy."

Zasmejem sa s plnými ústami. „O svoju kobylu sa naozaj nemusíš báť."

Finnas sa poškriabe na temene hlavy. „Keďže si už oficiálne členkou lordovej výpravy a tak trochu aj mojej družiny," prehovorí s chladnou dôstojnosťou, „mala by si tak aj vyzerať."

Zodvihnem hlavu od tácne s jedlom. „Ako to myslíš?"

Spod kabátca si vytiahne úhľadne zloženú kôpku previazanú zlatou stuhou. Keď mi ju podá, uvedomím si, že sú to šaty – alebo skôr zbroj. Zbroj dvora, ktorý ma prijal do služby, pretože na chlopni koženej vesty sa vynímajú tri hviezdy plávajúce nad štíhlym kosáčikom Mesiaca.

„To sú insígnie rodu lorda Eliasa Redbreatha," vysvetlí mi Finnas, pokým nespúšťam oči z toho prekrásneho znaku. „Lorda, pre ktorého pracuješ už aj ty," vydýchne a prekríži si nohu cez nohu.

„Elias Redbreath," zopakujem, potiahnuc za oba konce hodvábnej stuhy, ktorá odhalí novučičké oblečenie: biela košeľa, priliehavá hnedá vesta s bielym kožušinovým golierom, úzke čierne nohavice, navrstvený hrudný chránič vo farbe noci, šnurovacie chrániče predlaktí z hnedej kože a vysoké čierne čižmy. „Toto všetko..." Nedopoviem, zlomí sa mi hlas.

„Všetko je tvoje," pritaká Finnas, stále opretý o kozubovú rímsu. „Obleč sa, o chvíľu vyrážame."

„Kam?"

„Do Godanského lesa," sucho odpovie a zamieri k dverám. Kým nimi prekĺzne na pomaly sa prebúdzajúcu chodbu, pozrie sa na mňa so slovami: „Čaká nás tam zvyšok mojej družiny – bastard a démon."

Keď sa za Finnasom zatvoria dvere, vystrelím z postele. V medenej mise s vodou si umyjem ruky, tvár a krk a použijem pritom aj mydlo. Vyzlečiem si svoje špinavé háby opláchnem si mydlovou vodou i zvyšok tela. Do čistého oblečenia musím ísť predsa čistá. Ani nie po pár minútach už schádzam dolu schodiskom. Finnas ma už čaká opretý o okraj Jaxbyho pultu – v plnej zbroji, ako si stihnem všimnúť.

„Myslel som, že ti to obliekanie potrvá... o niečo dlhšie."

„Prečo by malo?" odvrknem, očami hľadajúc Jaxbyho.

Finnas si prekríži ruky na svalnatej hrudi. „Pretože si žena," zatiahne piskľavým hlasom. „A vy ženy sa predsa fintíte celé hodiny."

„Neviem, s akými ženami si mal dočinenia ty, Finnas, ale tie, ktoré poznám ja, trávia svoj čas radšej niečím zmysluplnejším, ako obliekaním. A vlastne, pri tých činnostiach oblečenie ani nepotrebujú," vrátim mu to so sladkým úsmevom na perách. Ani neviem, kde sa to vo mne vzalo.

Odrazu sa za Finnasovým ramenom objaví Jaxby. „Kamoško, daj pozor, aby ti pri tých predstavách netiekli sliny." Potľapká priateľa po pleci a mne venuje žmurknutie.

Finnas zatne sánku. „Mali by sme vyraziť," prehovorí drsne, chladne.

„Rozkaz," zatiahnem veselým tónom, keď si s Jaxbym vymeníme pobavené úsmevy.

Finnas sa odlepí od pultu a zamieri k pohyblivým dverám, s ktorými sa pohráva studený prievan.

„Znovu sa tu zastavte," zavolá za nami Jaxby, keď vchádzame do slnkom zaliateho jesenného dňa. Finnas mu kývne bradou, ja mu zamávam.

Pod schodmi taverny už stojí pristavená Finnasova kobyla, kožené liace drží v rukách ryšavý paholok, ktorému Finnas hodí zopár zlatých mincí.

„Môj pane, zaplatili ste mi už včera," bojazlivo sa ozve mladík, natŕčajúc dlaň s nicos. „Toto nemôžem prijať."

„Postaral si sa mi o kobylu, čo si cením," povie Finnas, keď prevezme opraty do svojich rúk. „Cením si dobre odvedenú robotu." Mladík chce namietať, no Finnas ho zastaví mávnutím ruky. „Keby bola moja kobyla nespokojná, tie mince by som ti nedal, na to môžeš vziať jed."

Paholok sa Finnasovi hlboko ukloní, zdvorilo mu poďakuje a odíde so vztýčenou hlavou.

Finnas mi najprv pomôže vysadnúť, potom skontroluje sedlové brašny, zbrane a zásoby jedla. Keď si je istý, že je všetko v poriadku, vyšvihne sa do sedla aj on. Mocné ruky si položí na svalnaté stehná, švihne liacami a kobyla sa rozklusá. Ťažký dupot jej kopýt sa rozlieha po celom námestí, až kým ho za bránami Lyrosu nepohltí ostré vetrisko svištiace okolo nás. Akoby chcelo dohliadnuť, že do Godanského lesa naozaj dorazíme.

Som rada, že mám okolo krku stále omotanú štrikovanú šálu, povytiahnem si ju vyššie k brade, zaborím si do nej studený nos a zatvorím oči. Len na chvíľu. Na pár chvíľ. Dupot konských kopýt a tá pieseň vetra, ktorú mám v ušiach...Uspávajú ma. Pomaly, pomaličky. A ja sa im poddám.

A potom akoby náhodou sa zrútim do tmy.