Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Desiata kapitola ☾ ↠

Godanský les, ktorý dostal názvov podľa žoldniera Godana okrádajúceho nič netušiacu šľachtu, zurčí štebotom vtákov a šumom vetra, ktorý sa vysoko v korunách stromov pohráva so suchým lístím. Tráva je pokrytá perličkami inovati, vzduch presýtený vôňou korenistého ihličia a maslových hríbov.

Finnas odrazu zastaví koňa a prehodí cezo mňa opraty. „Čo keby sme si urobili menšiu prestávku?" Zosadne z koňa a nastaví mi ruku, aby mi pomohol zo sedla, no ja ju ignorujem.

„Len teraz sme vyrazili," začudujem sa.

Finnas sa hromovo zasmeje, ten smiech mnou otrasie ako lavína kamenia. „Niekomu, kto prespal celú cestu do Godanského lesa, sa môže zdať, že sme vyrazili len teraz."

„Nedokázala som to ovládnuť. To ten vietor a... cval tvojej kobyly," bránim sa.

Finnas sa obráti k zvieraťu. „Počula si Vesper? Vraj môžeš za to, že panička nám po ceste zaspala." Kobyla len zastrihá ušnicami a skloní hlavu k zemi, kde hľadá šťavnaté steblá trávy.

„A kvôli čomu chceš prestávku?" spýtam sa ho z výšky, tľapkajúc kobylu po šiji.

Finnas šibne pohľadom po mojom luku priviazanom k sedlu spolu s tulcom strakatých šípov. „Čo takto ich použiť?"

Neveriacky podvihnem obočie. „Mám ti predviesť streľbu z luku?"

Pokrúti hlavou. „Mal som namysli lov," pohotovo ma opraví.

„Lov? Zbláznil si sa?"

„Také pečené mäsko by vôbec nebolo zlé," prekára ma. „Keď sme takí vyhladovaní."

„Máme dostatok jedla, nepotrebujeme loviť," odbijem ho a jemne popchnem kobylu do slabín, aby pokračovala v ceste.

„Hemží sa to tu samými statnými jeleňmi."

Obrátim sa k nemu s vyhrážkou na perách: „Čo budeme asi tak robiť s celým jeleňom? Je to donebavolajúce plytvanie. Vieš si vôbec predstaviť, koľko je to mäsa? Na tomto svete sú ľudia, čo hladujú a my si len tak zastrelíme jeleňa, aby sme ho tu potom nechali hladným vlkom. Nie, nepotrebujeme uloviť vôbec nič." Pred pár dňami by som však za takého jeleňa vzdala aj duše.

„Zvyšok by sme rozdali hladujúcim sirotám." Jeho prosebný pohľad ma páli na koži.

Prekrížim si ruky na prsiach. „Ty sa chceš s tým mŕtvym jeleňom trepať späť do Lyrosu? Nemáme sa tak náhodou stretnúť s tvojou družinou? A mimochodom, kým tam dorazíme, náš jeleň bude prevŕtaný červami."

Finnas tľoskne jazykom, cez zuby sa mu prederie ťažký ston. „Samozrejme, že sa tam nebudeme trepať," zahromží, keď si postrapatí vlasy. „Tie siroty prídu za nami. A pre tvoju informáciu," vztýči ukazovák, „nie sú len z Lyrosu, ale aj zo Zálesia a Úžin." Môj nechápavý výraz ho donúti dodať: „Ženská, ty si doteraz žila v nejakej veži?"

„Nie," prísne sa ohradím s vycerenými zubami.

„Godanský les nie je len plný nebezpečných žoldnierov ale aj žobrajúcich sirôt," vysvetlí. „Stačí na ne len trikrát zahúkať ako kuvik a oni pribehnú."

„V Južných lesoch žiadne siroty nepobehovali," odvrknem mu, keď zoskočím zo sedla. „A mal by si vedieť, ži si príšerne otravný."

Finnas sa rozosmeje. „Páči sa mi tvoj drzý tón."

„Mohol by si konečne prestať drdlať?" vyprsknem naňho, keď si zo sedla odviažem luk aj tulec a prehodím si ich cez rameno.

„Och, niekto sa nám tu rozohnil, nemala by si však zabúdať, že som koniec koncov tvoj veliteľ." Myká mu kútikmi úst, div sa nejde udusiť smiechom.