Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Jedenásta kapitola ☾ ↠

Tesne pred súmrakom zastavíme na malej čistinke, hneď tesne vedľa zurčiaceho potôčika. Finn odvedie kobylu k vode, aby sa napojila, potom ju nechá spásať orosenú zeleň.

Triem si ruky, pretože mi začína byť zima, no zohriať sa pred ohňom neprichádza do úvahy – ľahko by nás mohli nájsť nejakí hrdlorezi. Začnem preto pochodovať hore a dolu, k potoku a späť k Finnovi, ktorý si akurát rozkladá na zemi hrubú kožušinu.

„Tebe nie je ani trošku zima?"

Bez ostychu sa rozvalí na hrubej kožušine. „Vôbec," odvetí a pokrčí plecami. Jeho bojové oblečenie je prevažne z kože, takže ho určite musí hriať tá hora svalov, čo má na sebe. „Ale tebe sa trasie každá kosť v tele, nemám pravdu?"

Zastanem, prstami roztrasenými od chladu si poklepem po brade. „Ak mám byť úprimná, Južné lesy sú oveľa, oveľa teplejšie."

„Godanský les je skrátka..." Obráti dlane dohora, hľadajúc slová, ktorými by najlepšie opísal jeho povahu. „Sviniar," dodá po chvíli, v očiach mu však nebezpečne zasvieti. Dravo.

„Čo je?" oborím sa naňho, keď zo mňa nespúšťa pohľad.

Nedbalo potrasie hlavou. „Len mi napadlo, že by som ti s tým vedel pomôcť."

Fúknem si do dlaní teplý vzduch. „Pomôcť s čím?"

„Zahriať sa," povie rozhodným hlasom a vyhupne sa na nohy. „Čo takto malý tréning?"

„Vyzerám ako niekto, kto potrebuje tréning?" vyprsknem naňho.

Pristúpi ku mne a premeria si ma od hlavy po päty, až ma z toho pichne pri srdci. „Tvoje vychudnuté telo by ho potrebovalo ako soľ."

„Svaly by ma pri love len brzdili," zúrivo odseknem, skrývajúc si v štrikovanej šále začervenané líca.

Pristúpi ku mne ešte o niečo bližšie, tentoraz s očami zabodnutými do mojich vysušených pier. „Hlúposť," zašepce. „Nepoznám nikoho, kto by tvrdil, že by ho svaly brzdili." Z tónu, akým to vysloví, sa mi podlomia kolená.

„Tak teraz už poznáš – mňa." Prekrížim si ruky na prsiach. „A nakoniec, bude to len strata času."

„Na začiatok ťa môžem naučiť brániť sa," neochvejne si stojí za svojím. „Brániť sa proti takým, ako bol Anders a tá jeho všivavá banda."

Jeho slová sa do mňa zaryjú ako ostré hroty šípov. Pred očami sa mi zablysne minulosť. A začne ma gniaviť. Každučký kúsok mojej duše.

Z temnoty ma vytrhne žoldnierov nedočkavý tón: „Prijímaš?"

Aj tak nemám čo stratiť. „Tak sa ukáž, Caalheanir," podpichnem ho, sledujúc každý jeho pohyb. To, akým spôsobom sa hýbe, ako sa jeho mohutné telo ladne kĺže naprieč vzduchom...

Dočerta! Dočerta! Dočerta!

„Dávaj si pozor na jazyk, Hellswornová," zakontruje mi s neskrývaným pobavením.

Zastanem len pár centimetrov od neho, div sa nám nedotýkajú telá. „Inak čo?"

Finn sa prehupne z nohy na nohu, na krku sa mu vzpínajú hrubé žily, sánku drží prísne zaťatú, na spánkoch mu divoko pulzuje. „Inak ťa budem musieť spútať. Za neposlušnosť." Klenuté obočie sa mu zvlní v nezbednom úškľabku.

Od smiechu vyprsknem, div sa nezadusím vlastnými slinami. Ani neviem, kedy som sa takto schuti zasmiala.

„Zaujmi pozíciu," prikáže mi chladným hlasom, ktorý by dokázal trieštiť skaly. „Nohy drž mierne rozkročené, ruky mierne predpaž, hruď drž vypnutú a chrbát rovný."