Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Dvanásta kapitola ☾ ↠

Na krku pocítim chladné ostrie noža. Nado mnou sa skláňa mohutný chlap, dlhé čierne vlasy mu padajú do zavalitej tváre – je to ten istý chlap, čo ma schmatol v arynskom hostinci. Skloní ku mne tvár a zazubí sa. „Čo robí taká prekrásna holubička v takýchto hustých lesoch?" Dych mu páchne po alkohole a tabaku, zaštípu ma z neho oči. No jeho hlas... Chrapľavý a drsný ako škripot kameňa o sklo.

„Pusti ma!" zavrčím naňho, ceriac pritom zuby.

„Vari si len nechcela odísť s tým nadutým Caalheanirom?" pretisne pomedzi zovreté pery, lovecký nôž s vyrezávanou rukoväťou v tvare medvedej hlavy si zastrčí za opasok a premeria si ma svojím slizkým pohľadom od hlavy po päty.

Anders – spomeniem si odrazu na jeho meno.

„Čo si mu urobil?" Chcem sa posadiť, no chlapisko ma schmatne pod krk a nedovolí mi to. Snažím sa odtlačiť jeho ťažkú labu, no zvalí sa na mňa celou svojou váhou.

Urob niečo!

V pomykove ho kopnem do rozkroku – tak ako mi to len pred pár minútami ukazoval Finn. Zasyčí a šklbne mi vlasmi. Metám sebou zo strany na stranu a chcem sa vyslobodiť spod jeho tela.

„Ty odporná hnusná suka!" zahromží, na líci pocítim jeho mozoľnatú ruku. „Povedal som ti predsa, že ťa nájdem, aj keby som mal prehľadať celú Chadru. A pritom som nemusel ísť vôbec ďaleko." Zdrapí ma za rameno a vytiahne na nohy. Hrubiznou dlaňou mi zovrie krk, na ktorom si všimne moju jazvu. Prejde po nej špinavými prstami a zastaví sa tesne nad kľúčnou kosťou. „Budeš drhnúť dlážky na mojom panstve v Aryne," zašepká mi do ucha. „A potom kto vie, možno si užijeme nejednu divokú noc."

V hlave mi odrazu zahučí Finnov hlas.

Nesmieš zaváhať!

Stále dokola a dokola.

Pri takých ako sú oni jednoducho nesmieš zaváhať. Inak vycítia tvoj strach.

Snažím sa premôcť vlnu paniky, ktorá sa ma snaží ochromiť.

A znovu Finnov hlas. Pevný, rozhodný.

Nesmieš zaváhať!

A tak nezaváham. Pozriem sa Andersovi do tváre a v zlomku sekundy mu z poza opasku vytiahnem jeho lovecký nôž. Pevne ho stisnem v dlani a celou silou mu ho vrazím pod čeľusť. Keď otvorí ústa, z jazyka mu trčí oceľová čepeľ, po ktorej stekajú pramienky sýtočervenej krvi.

Padne na zem ako podťatý a rukami si oblapí krk, valia sa mu po ňom potoky krvi. Kŕčovito habká po noži, chce si ho vytiahnuť, no trasľavé ruky ho nechcú poslúchať.

Hľadím naňho, ako sa trápi, ako chrčí celkom bezmocný s vlastnou dýkou zabodnutou v čeľusti. Sledujem, ako mu z očí mizne život. Akoby som bola predátorom a on korisťou. Akoby som to robila celú večnosť.

Odhodlane sa k nemu zohnem, vytiahnem mu nôž z čeľuste a zabodnem mu ho priamo do srdca. Razom ukončím jeho trápenie.

Keď odstúpim od mŕtveho tela, uvedomím si, že som práve zabila človeka. Znovu. Telom mi prebehne triaška, ktorá ma okamžite posadí do trávy. Zhlboka sa nadýchnem a pomaly vydýchnem. Snažím sa upokojiť roztrasené údy i nepokojnú myseľ.

Nesmieš zaváhať!

„Na chvíľu si ho požičiam," poviem skôr pre seba ako mŕtvemu, keď mu z hrude vytiahnem nôž a očistím ho od mazľavej krvi.

Lesom zaburácajú mužské hlasy a prerývané dychčanie.

„Anders, už si si s ňou užil?" Hlboký, klzký hlas.