Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Štrnásta kapitola ☾ ↠

Chladná noc mi hladí lepkavú tvár, pokojný vánok čuchre uvoľnené pramene vlasov. Celou cestou mlčíme. Finn je napätý ako struna, ja som zase ospalá. Myslím, že obom nám vyhovuje, že sa nemusíme rozprávať, ani jeden z nás totiž nechce vyťahovať tie udalosti. Navyše mám pocit, že Finn si to vyčíta. Akoby to bola jeho vina. Akoby ho zradili vlastné zmysly, schopnosti rokmi trénovaného žoldniera.

Stále sa v mysli vraciam k tomu okamihu, keď sa nám stretli pohľady a dotkol sa ma. Cítim ho na koži, počujem, ako slastne vyslovuje moje meno. Ako ma žiada, aby som sa držala za ním.

Nebol to rozkaz. Už som ho počula chrliť jeden rozkaz za druhým, no toto...

Telo mi zaleje vlna pulzujúceho tepla, div nejdem vyskočiť z kože. Na chvíľu zadržím dych, aby som si upokojila neskrotný tlkot srdca. Zatvorím oči a sústredím sa len na lenivý klopot konských kopýt.

Finn odrazu zatiahne kožené liace, ktoré sa mi obtrú o stehná a zoskočí z koňa. Vyjavene naňho zažmurkám z konského chrbta, odmietajúc sa čo i len pohnúť.

„Počuješ?"

Nastražím uši, no okrem vlastných myšlienok nepočujem vôbec nič, až na...

Tiché zurčanie.

Voda.

Pár metrov pred nami sa musí kľukatiť rieka.

„Čas na kúpeľ," prehovorí chrapľavým hlasom, z ktorého sa mi ešte aj v sedle podlamujú nohy. „Potrebujem sa umyť." V tóne, akým to povie, počuť úľavu. Vystrie ku mne ruku a pomôže mi zosadnúť. Vesper zastrihá ušnicami, akoby nám tým chcela poďakovať, že si aspoň na chvíľu odpočinie.

Finn si zo sedlovej brašny vytiahne lampáš, vo vnútri zahrkoce úhľadná vosková svieca.

Vypleštím naňho oči. „Ty so sebou nosíš lampáš?" Ukážem na čiernu presklenú schránku v jeho rukách, v ktorá zahorí svetlom. Na to, aký je ten lampáš malý, ponúka svetla viac ako dosť.

„Je to praktickejšie ako fakľa a oveľa bezpečnejšie, ako zakladať oheň." Žmurkne po mne, plné pery sa mu skrivia do prefíkaného úsmevu. Nastaví mi lakeť, aby som sa ho chytila, keď schádzame dolu strmým briežkom popretkávaným vystúpenými koreňmi smutných vŕb.

Rieka si veselo žblnkoce, okolitý vzduch je z nej príjemne chladný, osviežujúci. Finn položí lampáš na kamenistý breh a začne si si povoľovať kožené pracky na výzbroji.

Kľaknem si do vlhkého kamenistého piesku, naberiem si plné priehrštie vody a pomaly si ju nalejem do úst. Pocítim úľavu, moje vnútro akoby ožilo a dostalo druhý dych. Únava razom opustí moje ubolené telo. Znovu si namočím do studenej vody ruky a poriadne si vydrhnem tvár aj krk. Miesto, kde ma škrtil jeden z tých mužov, mám teraz opuchnuté a bolestivé. Pomalými pohybmi si z pokožky zmyjem zaschnutú krv. Zoblečiem si i vestu a jemnými ťahmi ju vyčistím od všetkej špiny.

Finn mi nevenuje pozornosť, vyzlieka sa zo zbroje. Na zvlhnutý breh odhodí rad-radom kožený opasok, koženú vestu, hrudný chránič z tvrdenej ocele, krúžkovanú košeľu, ľanovú tuniku a čierne nohavice. Meč, dýku a čižmy si položí navrch. Vlezie do ľadovej rieky a celý sa do nej ponorí.

„Poď do vody, je osviežujúca," zvolá na mňa, keď sa vynorí.

Mysľou mi preblysne šialený nápad – nasadnem na Vesper a vrátim sa späť domov. Za Aelyn. Za otcom. Za tým biednym životom, ktorý sa nedá nazvať inak, ako živorenie. Prežívanie. Ako kliešť, ktorý čaká na lepšie časy – na niekoho, komu by mohol vysať krv. Sladkastá miazgu, ktorá premení jeho biedne vychudnuté telíčko na...