Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Pätnásta kapitola ☾ ↠

Prebudím sa do chladného rána, prikrytá Finnovým svalnatým telom. Po tom, ako sme v noci vyšli z vody, sme sa zmohli len na toto – zvaliť sa na mäkkú kožušinu pod obťažkané konáre smutných vŕb. Odsuniem zo seba jeho zjazvené, potetované rameno, prsty mi zaleje horúčava jeho opálenej pokožky. Je mi taká zima, že nedokážem ani vzpriamene sedieť.

Vyštverám sa na nohy, snažím sa rozhýbať svoje ubolené telo. Hlboká rana na mojom boku sa však začína prebúdzať spolu so mnou. Rýchlo sa poobliekam, snažiac sa ju zamaskovať a ďakujem Matičke, že si Finn doteraz nič nevšimol. Inak by som sa s výpravou mohla rozlúčiť. Určite by ma odviedol späť domov a vzal by si späť celú zálohu.

To predsa otcovi ani Aelyn nemôžem urobiť. Dala som matke svoje slovo. A urobím všetko preto, aby som sa domov nevrátila s prázdnymi rukami.

Aby som sa nevrátila.

Zafúka studený vietor a ja si pošúcham studená ramená, aby som sa aspoň trošku zahriala.

„Si v poriadku?" ozve sa za mnou zachrípnutý ospalý hlas. Ani sa k Finnovi neotočím, pokračujem v zapínaní gombíkov koženej vesty až pod krk. „Si v poriadku?" nedá sa odradiť.

Ticho.

„Dobre, nemusíme sa rozprávať, ale ako tvoj veliteľ chcem vedieť, ako ti je," zachripí, keď si sadne a oprie si lakte o pokrčené kolená.

„Je mi fajn," podráždene precedím cez zuby.

„Ako klamárka nestojíš za veľa." Prekukne ma.

Pred očami sa mi začne stmievať. Stratím rovnováhu a skončím na zemi. Finn ku mne priskočí a pomáha mi späť na nohy, no nechcú ma poslúchať, sú ako dva kusy ľadu.

Pevnejšie ma chytí okolo pása a ja zhíknem, div nejdem vyskočiť od bolesti.

„Čo sa deje, Kathyra?" Rozopne mi vestu, aj keď sa mu v tom snažím zabrániť a dlaňou mi nechtiac štuchne do rozďaveného boku. Pevnejšie ma zovrie vo svojom náručí, hľadajúc príčinu môjho bolestivého kvílenia.

A potom si to všimne...

Jemným dotykom prstov mi z brucha odhrnie tuniku a odkryje to, čo som chcela nechať v tajnosti. Tesne nad lemom mojich loveckých nohavíc naňho vykukne napuchnutá rana.

„To nič nie je," hlesnem, nechty si od bolestí zúrivo zarývam do mäsa.

„Ako sa ti to stalo?"

„To nič nie je," prehováram ho, keď mu odťahujem ruku z brucha. „Je to len škrabanec," dodám a zadržiavam pritom dych, pretože každý pohyb – i ten nepatrný – ma oberá o posledné zvyšky sebakontroly.

„Kde si prišla k tomu zraneniu?" zrúkne po mne, keď mnou silno zatrasie.

„Divá ruža," zachripím.

Finn zvraští obočie. „Neustále mi klameš." Suché konštatovanie, nie otázka.

„Kančí kel," priznám svoju porážku.

Zlatisté oči mu potemnejú, zahalí ich ťažký závoj. „Prečo si mi nepovedala, že si zranená?" zahromží a opatrne ma položí na kožušinu – stále vyhriatu jeho teplom. „Tí bastardi si tie kly namáčali do jedovatého odvaru z durmanu." Mlčím, tak len potichu dodá: „Mala si mi to povedať."

Nechcela som prísť o šancu na lepší život. „Nechcela som ťa sklamať."

„Pre Matičku, mohla si zomrieť," vysloví tak, akoby mu záležalo na mojom živote. Akoby mu záležalo na mne. „Musím ti tú ranu vyčistiť, ale nebude to príjemné."