Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Osemnásta kapitola ☾ ↠

„Tak sa ukáž, Kathyra," vyzve ma Dale s dreveným výcvikovým mečom v ruke, oblizne si pery a prstami voľnej ruky mi pokynie, aby som zaútočila.

Nestíham s dychom, lejú sa zo mňa priam potoky potu a to mi Finn ukazoval len základné bojové postoje a vzpriamené držanie tela s mečom v ruke. Dopodrobna mi vysvetľoval, ako mám udržať rovnováhu, ako sa mám zakloniť, aby som mala rozhľad a protivníka stále na očiach, ako mám seknúť a ako odraziť útok, keď na mňa niekto zaútočí odzadu.

„Dôležité je, aby si svojho protivníka nespúšťala z očí. Nikdy. Za žiadnych okolností. Musíš sa k nemu dostať dostatočne blízko a využiť každú medzierku v jeho obrane. Prekvapiť ho niečím, čo nebude čakať. Musíš vedieť, na ktorú stranu chce zaútočiť, akým spôsobom chce zaútočiť," donekonečna mi opakuje, krúžiac okolo mňa ako predátor.

Nevedela som, že je to až také náročné – myslela som si, že stačí len držať meč a sekať hlava-nehlava. Teraz ledva lapám po dychu, bolí ma každá kosť a svaly na nohách i rukách mi priam pištia od bolesti.

Keď mi Finn podá drevený tréningový meč, Dale sa proti mne okamžite rozbehne, jeden ladný krok za druhým, tesne predo mnou však zastane, urobí otočku, šikovne mi podkopne nohy, a keď sa zvalím na zem, na krku pocítim hrot dreveného meča. Škodoradostne sa zachechce a pomôže mi vstať.

„Chce to len cvik," povie a znovu zaútočí, no tentoraz jeho útok stihnem odraziť. „Dobré dievča," zacmuká a urobí premet vzad.

Od únavy nevládzem ani rozprávať, ruky ma prestávajú poslúchať, o nohách ani nehovorím – každým podrepom mi zapraštia svaly na lýtkach, akoby sa mali čochvíľa pretrhnúť.

Keď do nášho súboja vtrhne Finn, pohotovo Dalea odstrčí a z otočky sekne mojím smerom. Stačím sa uhnúť, no drevená čepeľ mi aj tak klepne po hánkach.

„Musíš si kryť všetky strany, Thyra. Sústreď sa na moje pohyby a súčasne kontroluj tie svoje." Ak ma bude takto oslovovať aj naďalej, nebudem schopná vôbec ničoho.

Padnem na kolená, rukoväť výcvikového meča však zvieram pevne v dlaniach, až sa mi na hánkach zaligocú perličky krvi. „Nevládzem," vyjachcem, ledva lapám po dychu.

„Postav sa!" Finnov hlas mi zatne do živého. Neľútostný rozkaz veliteľa žoldnierov.

V hrdle ma páli žeravý uzlík vyčerpania, po tvári mi stekajú kropaje potu, ich horká pachuť mi zaplní ústa. „Nevládzem." Hlavu držím sklonenú, pretože nechcem, aby niekto videl hanbu, ktorá mi bičuje tvár.

„Prikázal som ti, aby si vstala." Z Finna srší surová dominancia – už chápem, prečo pred ňou Dale aj Zulla cúvli, prečo ustúpili. „Vstaň a bojuj!" Jeho odmeraný tón mi poškriabe všetky štíty, ktoré som si vybudovala pred vonkajším svetom. Akoby na nich ani nezáležalo, akoby tam ani neboli.

„A ja som povedala, že už nevládzem," zavrčím s pohľadom upretým do zeme.

Finn ku mne pristúpi, hrot svojho meča zapichne do zeme pár centimetrov od môjho kolena a krúživými pohybmi ho zavŕta o niečo hlbšie. „Bráň sa," hlesne sotva počuteľným hlasom a ja by som prisahala, že pri tých slovách stuhol. Akoby povedal niečo, čo nemal.

„Na čo sa mám brániť? Kvôli čomu ma učíš všetky tieto postoje a obranné stratégie, keď mojou prácou bude stavať stany a starať sa o vaše plné žalúdky? Na sekanie mečom tu predsa budete vy, nie?" Hovorí zo mňa vyčerpanie. A zlosť. Zlosť na seba samú, že som sa tak ľahko vzdala. Že nedokážem prekonať tú úbohú bolesť a...

Bojovať.

Bojovať za seba.

„Ale tvojou prácou nebude stavanie stanov ani obskakovanie kotlíkov s večerou," zatiahne Dale, čepeľ dreveného meča si opiera o zátylok, ruky prevesené cez oba konce. „Nepočúvala si snáď Finna, keď ti hovoril, o čo..." Dale odrazu zmĺkne a vyjavene na Finna zagáni. „Ty bastard, to preto sa Zulla naštvala!"