Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Dvadsiata kapitola ☾ ↠

Prebudím sa až nasledujúce ráno, jesenné slnko presvecuje kožené plachty stanu a vyháňa z neho pochmúrnu chladnú temnotu, ktorá tu doteraz panovala. Akonáhle precitnem a moje zmysly si uvedomia svoju hmotnú podobu, opatrne sa posadím a rukami sa zapriem do huňatých chuchvalcov, udlávených od môjho tela. Stuhnutými končekmi prstov si prejdem po stehnách aj lýtkach, ktoré mám ako v jednom ohni.

Dočerta s tým hlúpym výcvikom!

Hľadím na seba a uvedomujem si, že za ten čas, čo som mimo domova, sa moje kostnaté telo konečne trochu zaoblilo. A spružnelo. Už mi pri behu nebudú tak príšerne hrkotať kosti.

Okrem mňa sa začal prebúdzať aj zvyšok družiny. Pred stanom sa už ozýva tichá vrava, praskot ohňa a tlmený buchot drevenej varešky o cínové steny kotlíka, v ktorom sa už iste niečo varí, pretože v nose ma zašteklí opojná vôňa koriandra a paštrnáku. Okamžite mi zaškvŕka v žalúdku, no ešte predtým, ako sa pôjdem najesť, mám v pláne nájsť nejaký potok alebo rieku a poriadne sa vykúpať.

Ponaťahujem si skrehnuté telo a nedbajúc príliš na môj výzor, vyjdem do sviežeho jesenného rána.

„Dobré ránko," rozpačito ma pozdraví Dale sediaci pri ohni. Zulla – jednou nohou vo svojom stane – vyzerá, že je zahĺbená do hľadania niečoho veľmi dôležitého. Finn stojí obďaleč, v jednej ruke konská kefa, v druhej nakrojené jablko. Popritom ako prečesáva svojej kobyle hustú hrivu, jej ponúka šťavnaté kúsky jablka a Vesper mu zakaždým odpovie spokojným zaerdžaním.

Prejdem okolo ohniska a ani sa nenamáham pozdraviť. „Je niekde nablízku rieka?"

Zulla mi nevenuje pozornosť, Dale sa len zamrví na mieste a šibne po Finnovi ostražitý pohľad.

„Fajn, nájdem ju aj sama," odvrknem a vydám sa priamo za nosom. Ani neviem, akým smerom kráčam, proste len kráčam a keď sa šum tábora stratí v pokojnom šepotaní chladného vánku, zastanem a rozhliadnem sa vôkol seba.

Južné lesy, ktoré obklopujú Vresoviská poznám naspamäť. Viem, kde je dubový háj aj to, kde sa schováva ten brezový. Viem, kade preteká maličký potôčik i to, kade si razí cestu hlučná rieka. Poznám cestu k močariskám aj čistinkám, no tu...

„Ak hľadáš rieku, dovediem ťa k nej. Je to len kúsok," ozve sa za mnou dôverne známy hlas – teraz ráno ešte mierne zachrípnutý, akoby mu uškodil nočný chlad. Alebo skôr pomohol, pretože je až neodolateľne...

Obrátim sa k Finnovi tvárou v tvár a podráždene si na prsiach prekrížim ruky. Chcem ho odmietnuť, chcem mu ukázať že v orientovaní v lese som jedna z najlepších, no niečo v mojom vnútri sa tomu bráni. Ak by som ho teraz poslala preč, určite by mi zabralo hodnú chvíľu, kým by som našla tú prekliatu rieku. Moje unavené, spotené a špinavé telo však vrieska, aby som Finnovu pomoc prijala. Moja pokožka sa už nevie dočkať, kedy ju poláska studená voda a zmyje z nej všetko, čo ju ťaží.

Čo ťaží moju dušu.

Bez zbytočných slov prikývnem a dovolím, aby ma doviedol k rieke.

Pousmeje sa a ukáže pred seba – na vrch plný mohutných borovíc, okolo ich zvrásnených kmeňov sa ešte tmolí mliečna hmla, cez ktorú presvitá trblietavý pás svetla. „Rieka je za tamtým kopcom."

Neodpovedám, pery tisnem k sebe, akoby som sa bála, že mi z nich nevedomky niečo vykĺzne.

Finn sa za mnou obzrie, kútiky úst sa mu lišiacky zvlnia do úsmevu. „Chceš sa v tej rieke len vykúpať?" Potmehúdsky nadvihne obočie. Akoby sa nič nedialo. Akoby sme boli na úplne inom mieste a v úplne inom čase.