Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Dvadsiata prvá kapitola ☾ ↠

„Hellswornová, na miesto!" zaručí po mne Finn, v ruke zviera drevený výcvikový meč. „Čaká ťa tréning," dodá, keď si všimne moje zaváhanie.

Práve sa načahujem ku kotlíku plného zeleninového vývaru, no jeho ostré slová sú ako bariéra, ktorá ma za žiadnu cenu nechce pustiť k jedlu. „Som hladná!"

„Odlož tú misu! Najskôr tréning, potom odmena," prikáže mi drsným hlasom, z ktorého mi nabehnú po tele zimomriavky. Je to trest za to, že som tu ostala? Alebo pochopil, kým v skutočnosti som a teraz mnou opovrhuje?

Dale, sediaci vedľa mňa, fľochne po Finnovi nechápavý výraz, no veliteľ si ho vôbec nevšíma. Finn sa mierne rozkročí, svalnaté predlaktia si prekríži na vypracovanej hrudi. Premýšľam, koľko takýchto tréningov musel absolvovať, aby sa z neho stala chodiaca hora svalov.

„Dokedy ma tu necháš čakať?" Neľútostný tón.

„Nechaj ju už konečne na pokoji, Finnas," zasyčí naňho Zulla, ktorá práve vykukla zo svojho stanu. „Dokedy tu budeš vrieskať? Niekto by si tu rád zdriemol."

Finna však jej mrzutosť nezastaví. „Hellswornová, prikázal som ti snáď niečo!"

Zovriem dlane do pästí, div si nedolámem kosti, odložím misku a vstanem. Pomaly, ladne, akoby to mali byť moje posledné sekundy na tomto svete. Pozriem sa Finnovi do očí a odhodlane k nemu vykročím.

„Konečne," jedovato mi šprihne do tváre. Ako slizká zmija zvíjajúca sa na zemi, odhodlaná zaútočiť.

Pristúpim k nemu a okamžite mi v rukách pristane drevený výcvikový meč. „Ďalší tréning?"

„Kým nepríde Elias, stále som tvojím veliteľom ja," divo po mne zaručí. „Takže budeš robiť to, čo ti prikážem." Zlatisté oči mu pohltí temný bes. Nepríčetnosť. Zverská zúrivosť.

Len tak ďalej.

Nič iné si ani nezaslúžim.

Len poníženie a hanbu.

Bolesť.

V ušiach mi zahrmí jeho hlas: „Sústreď sa, dočerta!"

V dlaniach zovriem rukoväť dreveného meča a zaujmem bojovú pozíciu – jednu z mnohých, ktoré ma Finn stihol naučiť. Srdce mi tlčie ako splašené, hruď sa mi nadvihuje v rytme plytkého dýchania. Prepletám nohu cez nohu, zo svojho protivníka nespúšťam oči. Finn sa proti mne rozbehne a zaútočí na moju pravú stranu. Neodrazím jeho útok, ale uskočím. Ako rodený zbabelec.

Finn prekvapene zažmurká, plecia mu poklesnú. „Čo to robíš? Máš predsa bojovať, nie predo mnou utekať."

Dale vyprskne do smiechu, Zulla podráždene zahromží, obaja nás však drvia skúmavými pohľadmi.

„Mám sa snažiť odrážať tvoje údery?" Hravosť s akou to vyslovím, podvihne Finnovi tmavé obočie. „Tak teda, poďme sa pustiť do odrážania." Na perách mi rozkvitne drzý úsmev a jeho to vyprovokuje, na malý moment sa neovládne a ukáže mi viac, ako chcel. Keď na polceste ku mne zastane, krk mu lemuje riečisko hrubizných žíl, ktoré sa spínajú rovnako ako jeho svaly. V očiach sa mu zablysne dravosť, vycerí zuby, no vráti sa späť na miesto – tentokrát s chladnou rozvážnosťou.

Dale zahvízda a náš pomyselný súboj sa začne.

Pomaly našľapujem k neochvejnému veliteľovi, suché lístie mi šuští pod podrážkami čižiem. Finn len vyčkáva, necháva mi priestor. Keď som v jeho tesnej blízkosti, kryjúc si pravú aj ľavú stranu, celou silou sa zaženiem proti jeho drevenému kordu. Finn však môj útok svižne odrazí a bleskurýchle sa dostane za mňa. Kým sa stačím otočiť, drevený hrot jeho meča zacítim na lopatkách.