Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Dvadsiata druhá kapitola ☾ ↠

Lorda Eliasa Redbreatha som si predstavovala ako oveľa staršieho muža – možno vo veku môjho otca. Predo mnou však stojí muž len o niečo starší ako Finn či Dale. Rovnako vysoká postava obrastená svalmi, pokožka jemne opálená od ostrého zimného slnka, žiarivo biely úsmev, z ktorého priam srší dominancia hodná kráľa. Chadra však žiadneho kráľa nemá, len lordov – veľmi bohatých a veľmi vplyvných, ktorí sú členmi Najvyššej rady.

Otec nám s Aelyn vždy hovoril, že ten, kto je členom Najvyššej rady, môže dosiahnuť až k hviezdam. Mňa však nikdy nezaujímala geopolitická situácia v Chadre, aj keď otec na tom trval. Chcel, aby sme s Aelyn poznali všetkých lordov Najvyššej rady, všetkých tých, ktorí nám vládnu a rozhodujú o našich životoch. Nútil nás sedieť hodiny a hodiny nad staručičkými pergamenmi a zvitkami, aby sme sa aspoň niečo naučili, no bezvýsledne. Kým Aelyn chodili po rozume voňavé byliny, mydlá z ružového oleja či nové vzory látok, po ktoré chodievala do Arynu, mňa zamestnávali myšlienky na les. Namiesto tých hlúpych dejín som si predstavovala, ako mi v ušiach sviští neskrotné vetrisko, ako bežím neúprosnou spleťou vysočizných stromov, ako sa ponáram do vlastnej slobody.

Sloboda.

Keď ku mne lord Elias podíde, v očiach sa mu lesknú slzy, na tvári má nečitateľný výraz.

„Ty si tá..." zlomí sa mu pevný hlas. Pozrie mi do očí a vezme mi tvár do dlaní – oveľa jemnejších ako sú tie Finnove. „Postarám sa o to, aby tvoje meno poznala celá Chadra. Postarám sa, aby tvoje meno nikdy neupadlo do zabudnutia. Prisahám."

„Stačí, ak sa postaráte o moju rodinu. Na nič inom mi nezáleží," odvetím mu bez ostychu.

Elias prikývne, jeho ušľachtilé dlane mi skĺznu z líc na plecia. „Tvoju rodinu zasypem zlatom. A tebe... tebe postavím obrovské mauzóleum. Lysandros budú zdobiť sochy s tvojou podobizňou a jeho ulice budú niesť tvoje meno. A premenujem Kortu na Kathyru."

„A to môžete?"

„Nikto ma nezastaví," šepne mi rozochveným hlasom, premeriavajúc si ma od hlavy po päty. „Neexistuje nič, čo by som pre teba neurobil."

Líca mi zaleje rumenec. „Ďakujem vám," poviem so všetkou skromnosťou.

„Som Elias, Elias Redbreath," srdečne sa mi predstaví, nespúšťajúc zo mňa oči.

„Viem, môj lord." Skloním hlavu a chcem sa mu ukloniť, no zastaví ma.

„Pre teba Elias a už žiadne poklony." Žmurkne na mňa a konečne sa pozrie na zvyšok Finnovej družiny. „Zulla Staghornová, rád ťa znovu vidím, dievča. Ešte ťa títo dvaja nepripravili o rozum?" Prefíkane zažmurká po Daleovi a Finnovi.

Zulla vybuchne do smiechu. „Všemožne sa o to snažia, najmä jeden z nich." Každému je zrejmé, že myslí Dalea.

Dale len mávne rukou. „Dočerta, Elias, nepovedal si, že prídeš s celým dvorom," zatiahne, keď mu gaštanové oči skáču z lorda na jeho armádu stojacu ani kamenná hradba.

Elias sa poškriabe na zátylku. „Trochu som pozmenil svoje plány." Všetci po ňom šibneme prekvapené pohľady. Elias len potrasie rukou, akoby nás chcel upokojiť, že nič vážne sa nezmenilo. „Prehodnotil som naše šance a uvedomil som si, že ak chcem, aby bolo moje ťaženie úspešné, potrebujeme byť chránení do poslednej sekundy. Že môj dobrovoľník musí byť chránený mojimi najlepšími bojovníkmi a bojovníčkami. A tak som ich vzal so sebou."

„Nechcel si byť náhodou nenápadný?" Finn si prekríži nohu cez nohu, ruky má pevne pritisnuté k hrudi. „Takto si nás v Zálesí všimne aj slepý."