Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Dvadsiata tretia kapitola ☾ ↠

Po celodennom plahočení sa v chladnom jesennom daždi, Elias rozhodne, že kým neprekročíme hranicu Tieňové lesa, nezastavíme a neutáboríme sa. Nikto z výpravy mu však nemieni odporovať, každý radšej zatne zuby a pokračuje v ceste. Na čele výpravy je Finn s Daleom, za nimi sa na grošovanom žrebcovi nesie Zulla. Ja s Eliasom sa držíme uprostred, v tesnom závese za nami dunia rezké kroky ťažkoodencov.

S lordom som cez hustý lejak neprehovorila ani slovko. Občas po mne mrkol, no nič viac. Akoby sa chcel uistiť, že som ešte stále tam. Že som neutiekla.

Naše kone kráčajú tesne vedľa seba, prisahala by som, že som pár krát vrazila Eliasovi do nohy, no aj keby to bola pravda, nedal to na sebe nijako znať.

Keď sa z hustého dažďa stane jemné mrholenie, Elias sa odo mňa odtrhne a skontroluje svoju armádu. Netrvá dlho a jeho kôň sa ocitne zarovno toho môjho.

„Všimol som si, že Caalheanir má k sedlu priviazaný nejaký luk. A predpokladal som, že je asi tvoj." Z hranatej tváre si zotrie cícerky vody, prehrabne si mokré vlasy a pousmeje sa. „Vieš, poznám Finnasa už dlho a viem, že luk je jediná zbraň, ktorú z duše nenávidí."

Zovrie mi vnútro – nevedela som, že nemá rád luky, nikdy mi o tom nepovedal.

„Z akého dreva je?"

Chvíľu mi trvá, kým si uvedomím, na čo sa ma to vlastne pýta. „Z tisového," vytresnem v návale paniky. „Môj luk je vyrobený z tisového dreva," dodám oveľa pokojnejším tónom.

„A šípy? Tie máš z čoho?" Elias do mňa zabodne svoje prenikavo zelené oči, netrpezlivo čakajúc na odpoveď.

„Baza," poviem len a pevnejšie zovriem opraty v dlaniach.

„Baza?" neveriacky zopakuje, obočie sa mu stratí pod vlhkými vlasmi.

„Bazové drevo je húževnaté a takmer nezničiteľné. Šípy z neho sa nelámu, ani neroztrieštia. A..." odmlčím sa, pretože si uvedomím hranicu. Hranicu, ktorú nechcem prekročiť.

„A čo?" vyzve ma Elias.

Zahryznem si do spodnej pery, uvedomujúc si následky slov, ktoré sa mi derú na jazyk. „Moja matka verila, že baza oddeľuje svet živých od sveta mŕtvych. Verila, že ak takýmto šípom skolíte zviera, Matička vás nepotrestá, že ste ju pripravili o živú bytosť. Verila, že jeho duša tak nebude blúdiť po svete, ale bude prinavrátená Osudiu." No čo ak tým šípom skolíte človeka? Platí to aj vtedy?

Elias pootvorí ústa, akoby chcel niečo povedať, no niečo sa v ňom vzprieči. Na tvári mu zaihrá zamyslenie, smaragdové oči zahalí akýsi tieň. „Ty tomu veríš?"

Pred očami sa mi mihne úhľadný bazový šíp a život, ktorý som ním vzala. „Chcem tomu veriť," vyrieknem zlomeným hlasom, no elegantne ho skryjem za jemný úsmev. „Vaše luky a šípy sú vyrobené z čoho?"

Elias prižmúri oči. „Čo sa týka luku, som verný lieske. Lieskové drevo je veľmi ohybné a pružné. S takým lukom môžeš dostreliť až ku hviezdam. A šípy mám prevažne z tisu a jaseňa, nič veľkolepé ani okázalé."

Nás družný rozhovor odrazu pretne Finnov ostrý hlas: „Môj lord, dorazili sme do Tieňového lesa. Aké sú tvoje ďalšie rozkazy?"

Elias natiahne krk, jemným zatiahnutím za opraty spomalí svojho žrebca, ktorý len neochotne zafŕka. „Nájdime nejaké vhodné miesto na táborenie."

Finn prikývne, šklbne mu pritom svalom na sánke, a kým od Eliasa odvráti hlavu, stačím zachytiť jeho pohľad. Rozbolí ma z neho celé telo. Mám pocit, akoby sa mi okolo hrude ovinul nejaký povraz a každým nádychom sa mi zaboril hlbšie do kože.

„Veľmi ma tešilo, lady Hellswornová. Našu debatu budeme musieť na chvíľu odložiť," zatiahne Elias s drzým úškľabkom na tvári.

Nestačím mu odpovedať, keď sa ozve starodávny praskot. Zem pod našimi nohami popraská a my sa prepadneme do jej temných útrob.