Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Dvadsiata štvrtá kapitola ☾ ↠

Padám.

Neustále.

Dolu. Dolu. Dolu. Dolu.

V ušiach mi hučí krv a tlkot srdca, ktoré sa nechce upokojiť.

Kde je Astra?

Dolu. Dolu. Dolu. Dolu.

Všade je tma. Nekonečná mrazivá temnota.

Dolu. Dolu. Dolu. Dolu.

Hlavou narazím do niečoho tvrdého. Zahmlí sa mi pred očami. Do pleca sa mi zaborí niečo ostré. Zvriesknem, no môj hlas sa stratí v prázdnej ničote.

Dolu. Dolu. Dolu. Dolu.

Keď sa moje telo zastaví, točí sa so mnou celý svet. Prevrhnem sa na ruky a povraciam sa. Na jazyku cítim kyslastú chuť spenenej žlče. A ešte niečo kovové.

Krv.

V očiach ma štípu kúsky hliny, do nosa mi udiera pach stáročnej hniloby. Nadýchnem sa a odhrabem zo seba nánosy zeme a kameňov, ktoré mi gniavia celé telo. Keď otvorím viečka, oči mi zaleje mliečna hmla. Prstami si ohmatám telo – okrem pomliaždenín, rozbitej hlavy a poraneného ramena, mi nič vážne nie je. Rukou habkám okolo seba v nádeji, že niekde nahmatám Eliasa alebo hocikoho z výpravy, no bezvýsledne – nikto tu nie je.

Zrýchli sa mi tep, do žíl sa mi postupne vlieva život. Vyhupnem sa na nohy a zalapám po dychu – stojím uprostred podzemnej chodby, ktorá sa člení a rozvetvuje na ďalšie a ďalšie chodbičky.

„Finn?" zvolám prvé meno, čo mi zíde na um, no nedostane sa mi nijakej odozvy. „Lord Elias Redbreath?"

Ticho.

„Finnas Caalheanir?" skúsim to opäť, keď vykročím vpred. Pod nohami mi vrždia drobulinké kamienky. Čím viac sa vzďaľujem od prepadliska, tým je chodba predo mnou čoraz tmavšia a tmavšia, mliečny opar ustupuje, stráca sa v tieňoch.

Keď sa opäť ponorím do tmy, spolieham sa len na svoje zmysly a modlím sa, aby ma nesklamali.

Pár metrov predo mnou niečo zavrčí. Tmavú chodbu osvetlia oranžovo-červené záblesky ohňa.

Zbadám siluetu vychudnutej postavy, okolo ktorej sa obtáčajú tŕnité výhonky. Spod franforcov plášťa jej namiesto rúk a nôh vytŕčajú zošúverené pahýle, z ohlodanej lebky vyčnievajú dva dlhé, skrútené rohy – ich konce sú zmáčané krvou.

Zamrznem.

Je skutočný.

Predo mnou sa týči ozrutný lešij.

Bytosť otvorí tlamu plnú ostrých tesákov a zareve. Chodba sa otrasie, do vlasov mi padne niekoľko úlomkov stvrdnutej zeme.

„Čo tu hľadá ľudské mláďa?" prehovorí ku mne beštia.

„Svoju družinu," precedím cez zuby. Od strachu si zabáram nechty hlboko do dlaní.

Lešij ma vysmeje: „Len blázon by sa ukrýval na mieste, ako je toto." Rozvetvenou paprčou prečeše okolitý vzduch. „Ale ak si dosť odvážna, poď a presvedč sa sama." Natiahne ku mne krk, akoby chcel zachytiť môj pach.

„Až po tebe," navrhnem desivej stvore, ktorá len prikývne a vedie ma labyrintom tmavých chodieb. Po celý čas preklínam Finnasa Caalheanira za to, že mi nevrátil luk a tulec so šípmi.

Pod nohami nám vŕzajú ílovité íverčeky hliny. Kde-tu pretne ticho hurónsky rev.

„Hľadáte Spriadačku osudu?" Lešijov chladný hlas mi zahrmí v ušiach.