Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Dvadsiata piata kapitola ☾ ↠

Cez štrbinku povievajúcich chlopní provizórneho stanu z plachtoviny, ma oslepujú hrejivé slnečné lúče. Bolí ma každučký kúsok tela, nedokážem sa ani posadiť. Zodvihnem ruky – obviazané od dlaní až k ramenám a snažím sa spomenúť si, čo sa stalo. Hlavu mi ide roztrhnúť, žalúdok mám na vode, stále ma napína na vracanie.

„Mala by si odpočívať," zašepoce za mnou Finnov zachrípnutý hlas.

Žije. Tvár mu zdobí niekoľko škrabancov a modrín, spodnú peru má rozbitú, na pravom spánku má obrovskú krvou podliatu hrču, zjazvené ruky má pokryté škrabancami a hlbšími reznými ranami, z ktorých sa už stihli stať zvrásnené, chrastami obrastené hrbolčeky.

„Čo sa stalo?" zachripím a moje stiahnuté hlasivky zaprotestujú drsným kašľom, div sa nezadusím.

Finn podíde k huňatej kožušine, na ktorej ležím a trhane sa ku mne skloní. V očiach má zapísanú bolesť každučkého pohybu, no z úst mu nevyjde ani jedinký ston. Nič. Tvár má tvrdú ako skaly Mŕtvej hory.

„Čo sa stalo?" zopakujem oveľa pridusenejšie ako prvý raz.

„Ty, Elias a skoro polovica armády ste sa zrútili do podzemia k lešijom," sucho skonštatuje, akoby už na ničom nezáležalo. Akoby už bolo všetko stratené.

„Elias je...?" Neodvážim sa dokončiť tú myšlienku.

Finn pokrúti hlavou. „Je nažive. Leží vo vedľajšom stane," hovorí útržkovite, stroho. „Stratil veľa krvi."

„Prežije to?" Možno, keby som nezaváhala...

„Dostane sa z toho rovnako ako ty. No polovica našej výpravy..." Poškriabe sa na zátylku, hlava mu klesne k medzi ramená. „Oni to šťastie nemali."

Spomeniem si na tie kopy mŕtvol a zovrie mi hrdlo. „Je mi to ľúto." Odvrátim od neho zrak, no jeho dokaličené ruky si nájdu moje vystúpené lícne hosti.

„Nemôžeš za to," vydýchne skoro až túžobne.

„Keby som niečo urobila. Ja... nevedela som, čo robiť," vyrieknem zlomeným hlasom. „Navyše, nemala som žiadne zbrane. Nemala som svoj luk."

Venuje mi utrápený pohľad. „Viem. Uvedomil som si to v momente, keď si sa stratila pod zemou. Bola to moja chyba. Akonáhle si dostala svojho koňa, mal som ti ho vrátiť. Mal som ti dať aspoň nejakú dýku či meč." Očividne nie som jediná, koho kvária výčitky.

„Čo Zulla a Dale?" pohotovo zmením tému, pretože počuť, ako sa obviňuje, mi gniavi všetky kosti v tele.

Mykne plecami. „Tí dvaja bastardi sú na tom oveľa lepšie ako ja," zatiahne s drzým úškľabkom na perách. „Ale som tomu rád. Radšej ja ako oni." Zlatisté oči mu skĺznu k špičkám jeho kožených čižiem. „Vždy radšej ja ako oni." Jeho zamatový chrapot ma poškriabe po celom tele.

„Ďakujem," vydýchnem, hryzúc si do spodnej pery. „Za to, že si mi..." zmĺknem, na jazyku ma pália tie slová ako žeravé uhlíky. „Že ste nám zachránili život. Mne a Eliasovi," opravím sa rýchlo.

„To je moja úloha, pamätáš?" Laškovne podvihne obočie a zahrabne si do vlasov. Končekmi prstov si však nešikovne zavadí o hrču na spánku a hlasno zanadáva.

Pomrvím sa na vyhriatej kožušine a s pomocou Matičky sa nejako prehnem do sedu – kostrbatého a nerovného, no som rada, že sedím. Alebo tak aspoň vyzerám. „Čo bude s výpravou? Kedy znovu vyrazíme?"

Finn sa uštipne na koreni nosa. „O deň alebo dva. Skôr nie." Keď pri jeho slovách nechápavo zvraštím obočie, na vysvetlenie dodá: „Vzhľadom na tvoje a Eliasove zranenia by to bolo veľmi riskantné." Otočí sa mi chrbtom a napraví si zápästné chrániče.