Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Dvadsiata šiesta kapitola ☾ ↠

„Nikto sa ani nepohne!" zavelí Elias s pohľadom upretým do tmavej húštiny, ktorá pred chvíľou pohltila jeho žoldniera. Možno jedného z najlepších.

„Musíme mu pomôcť," namieta Dale, keď k nemu pribehne s mečom v ruke. „Proti toľkým tieňokožcom nemá šancu."

„Finnas Caalheanir si už nejako poradí." Z tej ľahostajnosti, s akou vysloví tie slová, až mrazí. „My musíme pokračovať v ceste," povie všetkým a zároveň nikomu.

„Tak to dovoľ aspoň nám dvom," navrhne Zulla a okamžite sa vyhupne do sedla. Grošovaný žrebec nepokojne prestúpi z kopyta na kopyto, akoby čakal na ďalšie rozkazy. „Je to náš veliteľ, Elias," dodá zúfalým tónom.

„A ja som ešte stále váš lord!" zasyčí Elias a v sýtozelených očiach mu zasvieti krutosť. Čistá smrť. „Všetci sa teraz dáme do pohybu. Do večera musíme pokoriť hranicu Údolia zblúdilých duší."

Nikto si nedovolí namietať. V druhom rade zbadám Fulke s bledou tvárou, v sivých očiach jej plápolá hnev. Ten najhorší druh hnevu. Ten, ktorý má temer zvieraciu podobu.

Srdce mi bije ako o život, v ušiach mi hučí krv, myseľ mám roztrieštenú na tisíce kúsočkov.

„Kathyra, vysadni na toho prekliateho koňa. Čakáme len na teba," zahromží Elias ako rodený boh vojny a ja ho bez slova poslúchnem.

Tak ako to robím celý svoj život.

Keď do rúk schmatnem studené opraty, Elias mi s úsmevom na perách prikývne a výprava sa pohne vpred. Stále dopredu. Krok za krokom.

Ja to však v pláne nemám. Na zreteli mám len jeden cieľ.

Jeho.

Ten žoldnier mi dal pocit, že za niečo stojím. Že na mojich slovách a činoch záleží. Že nie som len bezvýznamná kôpka beznádeje. Naučil ma zabudnúť, prijať to, kým som sa stala.

Otvoril mi klietku, v ktorej som sa po celý ten čas skrývala – zo strachu pred monštrom, ktoré vo mne prebýva.

Musím mu to oplatiť, kým nie je neskoro.

Kým si to stihnem rozmyslieť, otočím kobylu opačným smerom a prudko ju popchnem do slabín. Astra divoko zaerdží a rozbehne sa s vetrom o preteky.

Práve som ponížila svojho lorda. Verejne. Pred všetkými. Kvôli neznámemu mužovi. Kvôli cudzincovi, ktorý pozná všetky moje tajomstvá. Kvôli niekomu, s kým sa budem musieť už čoskoro rozlúčiť.

Pretože jeho čaká sloboda a mňa smrť.

Dočerta, Matička, pomôž mi!

Švihám opratami ako zmyslov zbavená a Astra uháňa čoraz rýchlejšie a rýchlejšie. Striebristá hriva mi bičuje chrbty rúk, telo mi nadskakuje v pravidelnom rytme besného cvalu. Okolitým lesom sa ozýva len hromový dupot konských kopýt.

Bum. Bum. Bum. Bum.

Rýchlo si zo sedla odviažem tulec so šípmi, ktorý si prehodím na chrbát. Potom si odviažem luk a pevne ho zovriem v rukách. V duchu poďakujem Matičke za Fulke, že mi dala vypiť tú odpornú gebuzinu, vďaka ktorej teraz necítim žiadnu bolesť. Vyberiem si z tulca jeden bazový šíp a priložím si ho k tetive, pohľadom skáčem z jednej strany na druhú, hľadajúc nejaké stopy.

Nikde nič. Po Finnovi akoby sa zľahla zem.

Astra sa však odrazu spätí, postaví sa na zadné a divoko švihá prednými nohami. Snažím sa ju upokojiť, silno zaťahujem liace, pätami div nejdem pretrhnúť oceľové strmene. Kobyla však nie a nie klesnúť na štyri. Držím sa jej zubami nechtami, v pravačke ledva držím luk so šípom. Keď mi zátylok ovanie mrazivý chlad, viem, že som na správnom mieste.