Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Dvadsiata siedma kapitola ☾ ↠

Keď konečne vkročíme do Údolia zblúdilých duší, zastavíme pod špicatými výbežkami skalného zrázu, aby sme si všetci oddýchli, občerstvili, prípadne vykonali potrebu. Elias ma zloží z koňa, položí na rozprestretú kožušinu a rozviaže mi ruky.

„Ospravedlňujem sa za to, že som porušil svoj sľub."

Otočím k nemu hlavu, šúchajúc si bolestivé zápästia, no neodvážim sa prehovoriť.

„Sľúbil som ti vľúdne zaobchádzanie, no," očami skĺzne k červeným šmuhám na zápästiach, „nedodržal som to. Mrzí ma to, no nemal som príliš na výber."

Čakala by som od neho všeličo, no ospravedlnenie? Je to lord, nemusel mi povedať vôbec nič, nepreriecť so mnou už ani slovka. Pokojne ma mohol nechať zbičovať... No on sa mi aj napriek všetkému ospravedlňuje.

Elias si prisadne vedľa mňa a ponúkne ma jablkom. Vezmem si šťavnato vyzerajúce ovocie a zahľadím sa mu do očí. Hranatú tvár mu zahaľujú tiene, lícne kosti vyzerajú v mesačnom svite ešte ostrejšie, ešte o čosi prísnejšie ako inokedy. „Viem, prečo si to urobila." Hlas mu zastiera klokotavý smútok.

Viem, o čom hovorí. „Pomohla by som hocikomu," zaklamem, no Eliasa to nepresvedčí.

Pousmeje sa – úsmev hodný boha pravdy – a razantne pri tom pokrúti hlavou. „Nie, Kathyra. Takéto veci robíme len kvôli jednej veci. Iba kvôli jednej veci sme ochotní zošalieť a vzdať sa všetkého, na čom nám kedy záležalo. Na čom nám kedy mohlo záležať."

Zdvihnem obočie. „Urobila by som to pre kohokoľvek," zopakujem.

„Urobila si to kvôli nemu. Všimol som si, ako ste na seba hľadeli. Ten pohľad mi zlámal všetky kosti," napoly vydýchne a napoly zašepce, akoby sa rozprával s vetrom a nechcel ho vyplašiť. „Caalheanir ťa miluje a ty miluješ..."

„Tomu neveríte ani vy sám," odbijem ho.

„Keby som nebol v tejto situácii, nechal by som ťa ísť. Dal by som ti slobodu." Elias sa zahniezdi, plecia mu klesnú, ruky ochabnú. „Nechal by som ťa s ním odísť."

„Musíte ju veľmi milovať," prehovorím k nemu, dlaňou sa mu dotknem pleca a on sa pritom pohybe strhne. Akoby ho ten dotyk vydesil. „Taká láska sa len tak hocikde nevidí."

Skryje si tvár do dlaní a zahreší. „Ako je možné, že mi chceš pomôcť, aj keď vieš, že ťa čaká smrť?"

Stiahne mi hruď, v hrdle mi navrie bolestivá guča, ktorú nie nie prehltnúť. „Pretože temnota patrí temnote." Ani neviem, kde sa vo mne berú tie slová.

Lord si narovná chrbát, dlane si s kráľovskou eleganciou zloží do lona. „Urobila si niečo zlé? Niečo neodpustiteľné?" V tóne, akým to vysloví mu zaihrá úprimná zvedavosť.

Zaváham. Možno, keby som mu to povedala...

Nie!

„Nebudem ťa súdiť," uistí ma a jemne mi stisne koleno. „Neprináleží mi nikoho súdiť."

„Povedzme, že som urobila mnoho chybných rozhodnutí, za ktoré zaplatili iní." Pretože som bola zbabelec a jediné, čo som kedy dokázala, bolo utiecť.

„Tak v tom prípade máme toho spoločného viac než dosť." Jeho ostrý chrapot mi zabrní v kostiach.

„Aj vy ste urobili niečo..." Zmĺknem, keď si uvedomím, že tancujem po veľmi tenkom ľade.

Prikývne. „Bola to moja vina. Rannia zomrela mojou vinou." Porazenecky zvesí hlavu, svetlé kadere mu padnú do smaragdových očí. „A nebol by deň, kedy by som si to nevyčítal."