Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Dvadsiata ôsma kapitola ☾ ↠

Keď dorazíme k brezovému háju učupenému pod striebristými skaliskami Mŕtvej hory, ktorej ostré vrcholy akoby driapali samotnú noc na franforce, tajomné svetlá zmiznú, no šepot bludičiek sa stále odráža od vápencových stien hory a ako vzdušný vír krúži okolo nás.

Členov výpravy nie je nikde vidieť, bludičky ich určite držia vo svojej preukrutnej moci a vyčkávajú, aby lapili do pasce aj nás s Eliasom.

Matka mi rozprávala o bludičkách rôzne príbehy, niektoré boli veselé a niektoré temné a hrôzostrašné. Hovorila, že bludičky sú zblúdilé duše mladých žien, ktoré prišli násilne o svoj život. Keďže ich duše neodišli v pokoji, neprinavrátili sa tak Osudiu a ostali uväznené v Údolí zblúdilých duší, kde v tichosti čakajú na pútnikov, aby ich mohli prilákať svojimi svetlami – nie sú to skutočné svetlá, len ilúzia, chvíľkové poblúznenie zmyslov. A keď sa pocestní vydajú za tými lákavými svetielkami, hnaní pulzujúcou túžbou ako nočné motýle, bludičky ich lapia do svojej moci, ovládnu im mysle a potom ich zabijú. Najprv sa však so svojimi obeťami pohrajú ako divé mačky s myšou. Vkradnú sa im do myslí a vytvoria obrazy hodné skutočnosti – hotové nočné mory. A potom...

Potom nechajú svoje obete zošalieť. Matka mi hovorila, že počuť škrek tých nešťastníkov je horšie ako prísť o rozum.

Ibaže nikdy som tomu neprikladala vážnosť. Nikdy som si nemyslela, že...

Mŕtvou horou otrasú výkriky čistej hrôzy. S Eliasom padneme na kolená a zapchávame si uši, no ten vreskot to nezastaví.

Ozvú sa ďalšie surové výkriky.

A ďalšie.

A znovu.

Tisnem si prsty až kamsi do hlavy, div si nejdem vyvaliť ušné bubienky, bolí ma z toho celá hlava, celé telo. Elias sa ku mne pritisne, svojím mohutným telom prekryje to moje. Akoby ma chcel chrániť.

Do kože sa mi odrazu zaryje ostrý chlad. Okolo nôh sa mi ako had plazí trblietavá mliečna hmla, láska mi členky, hladí stehná.

„Prišli ste zošalieť?" ozve sa za nami a Elias sa prehne v chrbte, akoby ho zasiala ukrutná bolesť. Nie fyzická. Tá druhá. Oveľa mocnejšia, oveľa hrozivejšia. Elias zversky zaručí, prevrhne sa na štyri a z hrdla sa mu derú pridusené vzlyky a stony. Aké výjavy teraz trápia jeho myseľ?

„Pozri sa na mňa, dievča. Pozri sa na nás, na tvoje sestry," prehovorí ku mne sladký hlas – sladší ako med. „Pozri sa na nás a spusti tú hradbu."

Spustiť hradbu. Spustiť hradbu. Spustiť hradbu.

Som nedobytná pevnosť. .

Som tvrdá oceľ.

Som skala, o ktorú sa všetko rozbije.

Bludičky sa mi nedokážu vkradnúť do mysle, pretože ju mám obrnenú nepreniknuteľnými štítmi. Sústredím sa len na svoj strach. Na ten surový a beštiálny strach, ktorý mi ochromuje celé telo. A konečne ho nevnímam ako príťaž, niečo, s čím musím bojovať. Teraz ho vnímam ako svojho najlepšieho priateľa.

„Spusti tie hradby, drahá. Nemáš sa predsa čoho báť," zopakuje bludička, skláňajúca sa mi nad chrbtom. Ostatné bludičky stoja okolo vrieskajúceho Eliasa, ktorý sa zmieta v kŕčoch. „Spusti tie štíty a tvojho priateľa necháme na pokoji." Za tými slovami sa skrýva dohoda.

Nikdy s nijakou bludičkou neuzatvor dohodu, varovala ma po každom príbehu matka. Nikdy s nijakou, počuješ, Thyra?

„Otvor nám svoju myseľ, sestra, a my zo svojej moci prepustíme aj ostatných," zapradie mi pri uchu a o líce sa mi obtrie chladný závan vzduchu.

Som nedobytná pevnosť. .

Som tvrdá oceľ.

Som skala, o ktorú sa všetko rozbije.

Zhlboka sa nadýchnem a postavím sa – hrdo a vznešene ako kráľovná padlých. Keď pred sebou uvidím približne tucet bledých dievčin s vyvráteným beľmom namiesto očí, strasie ma od hrôzy. Kožu mi zalejú zimomriavky, dych sa mi zrýchli, srdce vynechá niekoľko úderov. Ich priesvitné ladné telá sa vznášajú nad zemou ako duchovia podsvetia. Ich porcelánové tváre sú nádherné, akoby ich vytvarovali ruky samotnej Matičky. Mandľové oči, úzke nosy, vykrojené plné pery, štíhle šije zahalené do záplavy striebristých vlasov, ktoré sa im na koncoch stáčajú do nadýchaných vĺn.

Duchovia pomsty.

„Daj nám, čo žiadame a my prepustíme všetkých tvojich priateľov." Lákavá ponuka.

Jedna z bludičiek ku mne dopláva a pohladí ma po lícach – ten dotyk vo mne prebudí všetko, čo som cítila s...

Som nedobytná pevnosť. .

Som tvrdá oceľ.

Som skala, o ktorú sa všetko rozbije.

Uskočím k Eliasovi, chcem mu pomôcť na nohy, no zúrivo ma odstrčí.

„Ak nám nedáš, čo chceme, všetci do jedného zomrú," povie ďalší prízrak a mávne rukami. Na bludičkin povel sa spoza čierno-bielych kmeňov briez vynorí postava. A za ňou ďalšia. A ďalšia. A ďalšia.

Až kým z tmavých zákutí noci nevystúpi celá Eliasova výprava. Všetci do jedného.

Elias sa odrazu prestane metať, jeho nepríčetný jakot utíchne.

„Spusti svoje štíty a my ich necháme odísť. Všetkých do jednej nohy," prehovoria ku mne bludičky jednohlasne a postavia sa predo mňa ako vznášajúca sa svetelná stena. „Spusti svoje hradby a pusti nás do svojej mysle. Vpusti nás do svojej duše a my ti dáme všetko, čo si kedy hľadala, no predsa nikdy nenašla."

Dohoda. Dohoda. Dohoda.

„Uzatvorím s vami dohodu," hlesnem vysileným hlasom. „Prepustíte zo svojej moci všetkých členov Eliasovej výpravy, vrátane ich lorda Eliasa Redbreatha. Všetkých necháte nažive, už nikdy na nich nevztiahnete svoju moc, nikdy sa ich nepokúsite zviesť z cesty. Nikoho z nich," zdôrazním posledné slová a okamžite si vybavím jeho tvár, jantárové oči a drzý úškrn.

Pretože o chvíľu na všetko zabudnem.

Všetky tie žiarivé a jasné detaily zhltne ničota.

Počujem vzlyky, vidím, ako ku mne Elias načahuje ruku, Fulke sa mi snaží niečo povedať, no ja zostávam nehybná. Nevnímam nič, len ten prastarý hlas temnoty, ktorý mi ševelí v ušiach – práve som spustila svoje nezničiteľné hradby.

Štíty spadnú, roztrieštia sa o ostré hrany prázdnoty a moju dušu ovanie surový chlad. Ocitnem sa zoči voči tme – kostrbatej a nerovnej, pichá ma do bokov, rúk aj krku. Bludičky sú preč, no ich hlasy neustále pretínajú nekonečnú šíravu zmaru.

„Najmenej milovaná všetkými, ktorých jej osud privial do cesty," prehovorí jedna z bludičiek.

„Mysliac si, že si žiadnu lásku nezaslúži," pridá sa k nej druhá.

Láska – to slovo sa vo mne rozozvučí ako zvon.

Šepot bludičiek náhle utíchne. Otočím sa hustému lesu čelom a v hrudi mi zamrie dych. Spoza rozvetvených hustých borovíc na mňa vykúkajú azúrové oči. Možno je už po všetkom. Možno som sa už zbláznila a bludičky ma už zabili, vysali z môjho fyzického tela všetok strach.

Keď sa moja matka vynorí zo zajatia tieňov, v žilách mi zamrzne všetka krv.

Namieri proti mne luk s bazovým šípom. Rovnakým bazovým šípom, aký jej vytŕča z krku.

Klamárka.

Mýlila som sa – toto nie je koniec, je to len začiatok.

Začiatok mojich najdesivejších nočných môr.