Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Dvadsiata deviata kapitola ☾ ↠

„Pozri na skazu, ktorú si zapríčinila, dcéra moja," šepne matka a jej hlas je ako sklo rozbíjajúce sa o skaly. Rinčí, drnčí a škripoce všade navôkol.

Z toho príšerného zvuku sa mi obráti žalúdok, spadnem na kolená a vyvrátim z neho všetko, čo som v ňom mala. Z úst vypľúvam kusy zrazenej krvi, spenenú žlč a čierne hrudy niečoho, čo sa podobá blatu.

„To je tvoja čierna duša, Thyra," zapradie pichľavým hlasom ako tŕnie, svoj luk drží pevne v rukách, hrot šípu mi mieri presne na srdce. „Černejšia ako noci v Pohrebisku."

„Nechcela som... nechcela som vystreliť," vyjachcem, keď sa snažím lapiť dych. „Myslela som si, že..."

„Zabila si ma!" okríkne ma matka hromovým hlasom, pred ktorým sa inštinktívne schúlim do klbka. „Urobila si to bez mihnutia oka."

Je to len sen, len hlúpy sen.

Matka sa hrozivo zasmeje. „Nie, Thyra, nie je to sen. Je to tvoj najtajnejší strach," zasipí a pustí tetivu. Vzduch navôkol zasviští a bazový šíp zasiahne svoj cieľ. Presne ako vtedy. „Len si priznaj, čo si urobila. Priznaj si, že to nebola nešťastná náhoda."

Rýchlo zatvorím oči, dlane si divoko pritláčam k ušiam, no aj napriek tomu počujem jej jačanie, chrupot jej kostí, šum krvi, ktorá sa jej valí z krku. Ležím na studenej zemi a trasiem sa. Bojím sa otvoriť oči, bojím sa čo i len pohnúť, aby som nevidela jej krv, oči vyvrátené dohora, ústa vykrivené v desivom jakote.

„Bráň sa!" zaručí po mne matka. „Naber už konečne odvahu a bráň sa!"

Pre Matičku, prosím, už dosť!

„Kathyra, kedysi s tebou bývala lepšia zábava," zahrmí nado mnou hlas, ktorý ma neustále máta v snoch. Spolu s jeho chladným zovretím a ostrou čepeľou loveckého noža.

Poruším sľub, ktorý som si dala, a otvorím oči. Pár metrov predo mnou stojí Torryk, svaly na rukách sa mu spínajú ako divoké žrebce, v čiernych očiach mu horí zúrivosť. Pomaly sa ku mne približuje, v dlani sa mu blýska nôž. Každým krokom je ku mne bližšie a bližšie a moja jazva kričí, zmieta sa v neutíchajúcom ohni ostrej bolesti. Akoby som to znovu prežívala. Koža na krku sa mi pretne a hruď mi zaleje lepkavé teplo. Presne ako v ten deň.

Je to skutočné.

„Prestaň s tým," prosím Torryka, no on sa ku mne plíži ako zmija odhodlaná zaútočiť. „Prosím, už dosť! Nechoď bližšie. Nepribližuj sa ku mne! Prosím, nie!" vrieskam z plných pľúc, no Torryk ma vôbec nepočúva. V očiach má inštinkt lovca. Surový a neskrotný.

„Kto by sa už len postavil za teba? Kto by miloval niekoho ako si ty? Len sa na seba pozri. Si úbohá. Naničhodná. Nezaslúžiš si nič len skapať od hladu. Vrahyňa!"

Hrdlo ma páli, v očiach ma štípu slzy. Už to nevydržím, nedokážem to! Zavriem oči a...

Znezrady sa mi pod rukami zjaví otec – umiera. Umiera pod mojimi rukami – nie – umiera mojimi rukami, pretože ho škrtím. Vlastnými rukami mu silno zvieram krk. Pod bruškami prstov cítim jeho pulzujúci tep, život, ktorý mu pramení v žilách. Otvorí oči a z úst mu vyjde výkrik plný číreho zúfalstva. Snaží sa vysloviť moje meno, hlas sa mu pritom trasie, akoby to bolo niečo odporné a jedovaté.

Chcem ho zabiť. Presne tak, ako som to chcela urobiť už mnoho krát. Aby sa už netrápil. Aby prestal chrčať. Aby prestal kričať moje meno. Aby navždy odišiel. Aby zavrel tie svoje chladné oči, ktoré ma nikdy nevideli.

Nikdy.

Pichne ma pri srdci, pred očami sa mi vznáša pôvabná silueta, ktorú zahaľujú dlhé zamatové vlasy vo farbe zimného slnka. Moja sestra sa ku mne načiahne, no s odporom sa odo mňa odtiahne. Nečudo, začala sa kvôli mne predávať priamo na ulici. Aby sme mali čo jesť, aby sme prežili. Nikdy mi neodpustila, že som ju pripravila o milovanú matku, že som jej zničila život.