Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Tridsiata kapitola ☾ ↠

Všetko, čo ma kedy zranilo, ma malo posilniť. Mala som to všetko vziať a pretaviť do nehrdzavejúcich zajtrajškov svojho osudu. Mala som tomu čeliť, no namiesto toho som od všetkého a všetkých utekala. Vzdali to so mnou ostatní, tak som to vzdala aj ja a okolo svojej duše som si vystavala tie nedobytné hradby z ocele, ktoré ma mali chrániť.

No teraz...

Nebojujem, nekričím, temer sa nehýbem. Oči držím zatvorené, náruč otvorenú.

„Odpúšťam si," zašepkám temnote a ona sa mi ovinie okolo krku a spokojne zapradie.

A zovretie na mojej duši povolí.

„Prijímam všetko, čo sa mi kedy stalo. Prijímam to a odpúšťam si," zopakujem oveľa zreteľnejšie.

Najprv zacítim slabučké trhnutie, potom hrejivé chvenie.

„Odpúšťam si," poviem všetkému a ničomu zároveň.

Za ostrého praskotu mi z tela vychrlí zlatisté svetlo. A ja znezrady začujem tlkot svojho srdca – bum, bum, bum, bum.

Zhlboka sa nadýchnem, no oči nechávam stále zatvorené. Nechcem pokaziť túto chvíľu, nechcem sa uponáhľať. Chcem to precitnúť. Tu a teraz. Vedomie, že už nikdy nemusím utekať...

Pred sebou.

Chcem tu ostať a nikdy sa neprebudiť. Tu v tomto časopriestore, kde neexistuje nijaká tiaž. Len pokoj a tíšava sladšie ako mlieko s medom. Len nekonečná šírava ničoho.

A niekde tam v úzadí sa ozve ten klokotavý zvuk – jeho hlas –, ktorý ma nechce pustiť. Zarýva sa mi hlboko pod kožu od momentu, keď ma našiel.

Preber sa, Thyra. Otvor oči a vráť sa späť, prosím, spieva mi ľadovoostrý barytón. No tak, preber sa.

Vybavím si jeho zlatisté oči a chvíľu, keď sa nám prvýkrát stretli naše pohľady.

Finnas Caalheanir.

Žoldnier, ktorý sa ma nikdy nevzdal.

Žoldnier, ktorý sa dostal do tých najdesivejších zákutí mojej duše, ponoril sa až na samé dno a vytiahol ma na vzduch.

Žoldnier, ktorý ma videl.

Priateľ, ktorý sa vrátil.

Pre mňa.

Thyra, prosím, preber sa. Prosím, pozri sa na mňa, vábi ma ten neodolateľný zvuk, hladiac ma po tvári.

Telom sa mi rozleje chladný pokoj.

Počujem, ako volá moje meno.

Thyra! Thyra! Thyra!

Stále dookola.

A ja poprosím všadeprítomnú ničotu, aby ma pustila.

Jej odpoveďou je voľný pád.

Strmhlav sa rútim dolu do bezodnej priepasti plnej tmy a ticha.

Pre blahoslavenú Matičku, otvor tie prekliate oči a pozri sa na mňa!

Dopadnem.

Zalapám po dychu a keď sa mi do pľúc dostane čerstvý vzduch, pookrejem. Pomaly otvorím oči a nechám, aby si moje zreničky zvykli na prúd prenikavého svetla.

Finn ma drží pevne vo svojom náručí. Nad nami sa ako smutné vŕby skláňajú upachtení zvedavci. Vidím Eliasa, Dalea a Zullu vo Fulkinom objatí, preživších členov výpravy a potom tie poondiate jantárové oči.

Zem pod našimi nohami sa zachveje a ja viem, že som späť.

Oveľa viac...

Živá.