Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Tridsiata prvá kapitola ☾ ↠

„Čo sa to, pri Matičke, stalo?" zahromží Dale, stískajúc v rozochvenej dlani rukoväť svojho meča. Až keď sa mu zahľadím do gaštanových očí, pochopím, že je to skutočné. Že sa s Finnom vrátili.

Elias uznanlivo potľapká Finna po mohutných pleciach a sadne si obďaleč pod jednu z briez. Chrbát si oprie o strakatý kmeň zvrásnený storočiami a vnorí si spotenú tvár do dlaní.

„Ďakujem," šepnem Finnovi a jeho odpoveďou je drsné zapradenie. „Myslela som si, že..."

„Nikdy by som nedovolil, aby si ostala uväznená vo svojom strachu," odvetí skalopevným hlasom. Nedá sa nevšimnúť si, ako od neho všetci bočia pohľadmi. Nikto sa na Finna neodváži priamo pozrieť okrem Dalea a Zully.

Takže všetko, čo mi povedal o svojich nočných morách, o svojom strachu, o svojej ťaživej minulosti, mi musel hovoriť pred ostatnými. Dostal ma zo zovretia vlastnej mysle, vytiahol späť na svetlo, aby do tej temnoty nakoniec ponoril sám seba.

„Bludičky?" zachripím a obzerám sa zo strany na stranu.

„Sú preč. A už nám nikdy neskrížia cestu. Prelomila si dohodu, ktorú ste spolu uzavreli," odvetí mi Zulla nežne nielen preto, že som sa práve znovu narodila, ale aj preto, že je v objatí svojej milenky. Fulke po mne žmurkne a kútiky úst sa jej zvlnia do nepatrného úsmevu.

„Ako?" vyjachcem, štverajúc sa na nohy. Dale mi odhodlane podá ruku a pomôže mi. „Ako som dokázala prelomiť dohodu s bludičkami?"

„No," cmukne Dale, „dohodu s bludičkou porazíš tak, že sa postavíš všetkým svojim strachom. Že ťa nevydesí tvoja skutočná podstata – všetko, čím si bola, čím si sa stala a čím nikdy nebudeš. Že sa pozrieš svojmu strachu priamo do očí a neujdeš." Prekríži si ruky na hrudi a skloní hlavu k zemi. „Väčšina ľudí z tých výjavov zošalie. Jednoducho prídu o zdravý rozum a..."

„Zostanú tu naveky uväznení. Ani živí ani mŕtvi," šepnem s pohľadom zabodnutým do Eliasa.

„Ale ty si tomu dokázala čeliť. Prijala si samu seba," zašteboce Fulke a vtisne Zulle na spánok jemný božtek. Zulla sa jej privinie tesnejšie k prsiam a prepletie si s ňou ruky. „Máš moje uznanie, Nezlomná."

„Nezlomná?" vyhŕkne zo mňa, od prekvapenia sa skoro udusím vlastnými slinami.

Fulke prikývne. „Všetci sme sa zhodli na tom, že ti tá prezývka právom patrí."

Skoro vyprsknem do smiechu, no zdražím sa a rýchlo ho v sebe uhasím. „Myslím, že si ju nezaslúžim." Rozhliadnem sa vôkol seba a výprava mi venuje jeden úsmev za druhým.

„Zachránila si nás, Kathyra. Nebyť teba... všetci by sme sa zmietali v nekonečných nočných morách a krvavých výjavoch." Fulke pri tých slovách strasie a ja premýšľam, čo môže ťažiť jej dušu? Aký osud sa jej ušiel? Aká minulosť sa skrývala za tými antracitovými očami?

„Kedy vyrážame?" Moja otázka upúta pozornosť celej výpravy. Bojovníci ku mne otočia krky a zvedavými pohľadmi preskakujú odo mňa k Finnovi, akoby bol on ich vodcom. Akoby záležalo iba na jeho slovách. Akoby tu ich lord ani nebol.

„Nemá zmysel pokračovať ďalej," ozve sa Elias a elegantne si vystrie zhrbený chrbát. „Dávam ti slobodu," riekne Elias, nespúšťajúc zo mňa oči.

„Dokončíme to," zakontrujem, načo na mňa Elias vyjavene zagáni. „Dala som sľub a nehodlám ho porušiť." Musím dokončiť aspoň jednu poondiatu vec v tomto živote. Dlžím si to.

„Nemám právo vziať ti to, čo si práve našla. Nechcem to urobiť. Obetovala si sa za nás. Bez teba... Nie, naša dohoda je týmto splatená. Nemám žiadne právo od teba žiadať, aby si sa vzdala svojho života. Vráť sa domov a nájdi svoje šťastie, Kathyra Hellswornová." Ľútosť v jeho hlas mi drví kosti na prach.