Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Tridsiata druhá kapitola ☾ ↠

Ospalým údolím sa nesú ťarbavé kroky a dupot ťažkých kopýt. Vrcholce stromov už stihlo zahaliť zamatové šero, ktoré sa pomaličky plazí po kmeňoch k zamrznutej zemi. Astra drží hlavu hrdo vztýčenú, no Eliasov žrebec ledva prepletá kopytá.

„Máme problém," ozve sa Elias a pohotovo zoskočí zo sedla. Všetci k nemu otočíme hlavy. „Môj žrebec." Potľapká čierneho tátoša po lesklej šiji.

„Čo sa deje?" Dale obráti svojho koňa a zamieri k svojmu lordovi.

„Niečo mu je," vyjachce Elias, na tvári sa mu mihne záblesk zúfalstva. „Admirálovi niečo je." Výstižné meno pre koňa s temer modrou krvou.

Dale skĺzne zo sedla a pristúpi k Admirálovi, jemne mu chytí hlavu do dlaní a pozrie mu do očí. Potom presunie jednu ruku spod čeľuste za ušnice a pohladí mu rozcuchanú hrivu.

„Je unavený?" Elias sa poškriabe na temene hlavy, nespúšťajúc oči z Admirála v Daleových rukách.

Dale sa k Eliasovi mierne natočí, pozrie naňho úkosom. „Ako dlho ho už máš?"

Eliasovi šklbne svalom na sánke. „Admirál predsa nie je starý."

„Ako dlho ho už máš?" zopakuje Dale, prsty mu kĺžu stredom žrebcovho čela a zastavia sa až pri chrbte nosa.

„Dvadsaťjeden rokov," vyklopí Elias a zahryzne si do spodnej pery, aby sa upokojil.

„Pri Matičke, koňa s týmto vekom si sem nemal vôbec ťahať, Elias."

„Je to môj kôň," zavrčí Elias, keď si uvedomí, že ho karhá žoldnier a zúrivo kopne do hŕby vlhkého lístia na zemi. „Môj kôň," zdôrazní každú slabiku tej vety.

„Je starý," zakontruje mu Dale, nemykne pritom ani brvou.

Elias v tichosti zakľaje, smaragdové oči mu lietajú ako nepríčetnému.

„Je mi to ľúto, Elias, tento fešák je na konci svojej púte." Daleovu tvár bičuje súcit. „Najlepšie urobíš, ak..."

„Nemôžeme ho tu predsa nechať," oborí sa na svojho žoldniera a divoko rozhodí rukami. „To mu predsa nemôžem urobiť."

„Každý krok je preňho utrpením," pokračuje Dale vľúdnym hlasom, ani o tóninu vyšším. „Budeš ho musieť..."

„Zabiť?" skočí mu do reči namosúrený lord. Dale bez slova prikývne, na čo sa mu Elias otočí chrbtom a zabodne svoj prenikavý pohľad do strnulej légie, akoby v nej snažil nájsť podporu.

Zosadnem z Astry, vtisnem opraty do Eliasových roztrasených rúk a jemne mu stisnem rameno. „Urobím to." Zo sedla si odviažem luk aj tulec so šípmi a prehodím si ich cez plece. Nikto ani nedýcha, všetci na mňa hľadia so strachom v očiach. „Pomôžem Admirálovi na onen svet," dodám so skalopevným odhodlaním, keď pohladím čierneho tátoša po svalnatom chrbte. O svojej jedinej skúsenosti so zabitím koňa však pomlčím.

Lordove oči zaleje tekuté striebro. „Sľúb mi len, že to bude rýchla smrť."

Vystriem ukazovák a prostredník, jemne zovriem dlaň a priložím si ju k srdcu. „Máte moje slovo."

Elias zatne sánku, na spánkoch mu navrú pulzujúce hrče obrastené modrastými žilami. „Urob, čo urobiť musíš, výprava sa zatiaľ pohne vpred. Nechám ti tu pre istotu Finna – keby ti náhodou hrozilo nebezpečenstvo. Nebudeme postupovať prirýchlo, aby ste nás mohli dostihnúť."

„Ak vám môžem poradiť, modlite sa zaňho k Matičke." Kývnem bradou k vysilenému vraníkovi. „No neľutujte ho. Zvieratá dokážu ľútosť vycítiť a potom je pre nich smrť oveľa zdĺhavejšia a bolestivejšia."