Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Tridsiata tretia kapitola ☾ ↠

Výpravu dobehneme skoro nad ránom. Nikto sa nepýta, kde sme boli tak dlho, dokonca ani Elias ku nám neobráti hlavu.

Inštinktívne si zotriem z pier nejestvujúcu špinku, strapaté vlasy si zviažem do nedbalého drdolu, voľné pramienky si ako korunku uviažem okolo hlavy a po bokoch pripevním kovovými sponkami, ktoré mi požičia Zulla.

Všade navôkol ešte panuje šero, slnko sa zatiaľ nepredralo cez hustý labyrint borovíc a jelší, pri zmrznutej zemi sa ešte stále plazí hustá mliečna hmla.

Zulla s Daleom na koňoch rozrážajú chladný ranný vzduch, za nimi sa vlečie Elias na nepokojnej Astre, ktorá neustále fŕka a strihá ušnicami. My s Finnom kráčame vedľa jeho kobyly povedľa légie.

Ticho občas pretne nejaký šepot alebo stony prezrádzajúce únavu niektorých bojovníkov. Elias však nemá v pláne zastaviť a utáboriť sa. Podľa jeho tvrdého výrazu na tvári súdim, že ho dopredu poháňa hnev. A túžba znovu vidieť svoju milovanú ženu, svoju Ranniu. Alebo sa len vyrovnáva so stratou svojho najobľúbenejšieho koňa.

Zulle odrazu vystrelí ruka do vzduchu a roztvorenou dlaňou výhražne zamáva, aby sme zastali. Dale zosadne z koňa a okamžite tasí meč.

Finn mi vtisne opraty svojej kobyly, chopí sa svojho meča a vykročí k svojej družine. Zulla potľapká svojho grošovaného žrebca po šiji, no očividne ho to neupokojí, pretože začne ustupovať dozadu a zadnými kopytami bičuje ostrý vzduch.

Eliasova armáda sa zoskupí do bojovej formácie, každý si na hlavu nasadí svoju prilbicu a do rúk vezme meče či dýky.

Vysadnem na Vesper a liace jej postroja oviniem okolo masívnej sedlovej hrušky. Z pleca si snímem luk, z tulca potichučky vytiahnem čierny bazový šíp, ktorý okamžite priložím na tetivu. Som pripravená kedykoľvek vystreliť.

Očami skáčem od jedného tieňa k druhému, no okolie je temer nehybné. Elias mi kývne hlavou a popchne Astru na koniec légie. Otočím sa v sedle, luk držím napnutý, nespúšťam z Eliasa oči.

Lord však znezrady zastaví koňa. Päty zatláča do strmeňov tak tuho, až mám pocit, že ich odtrhne. Rukou pokynie vojakom, aby potichu ustupovali.

Mrknem k Finnovi, ktorý so Zullou a Daleom hľadia pred seba, snažiac sa niečo spozorovať. Všetci traja zaujmú bojovú pozíciu – nohy mierne rozkročené, ruky blízko pri tele, dlaňami drvia rukoväte svojich mečov.

Keď sa otočím späť k Eliasovi, v očiach mu blčí surová hrôza – akoby videl samotnú smrť. Vojaci pomaly ustupujú dozadu, každý dáva pozor, kam kráča a načo stúpa. Až kým niekomu nezapraští pod nohami suchá haluz.

Ozve sa nízke zavrčanie.

Z toho odporného zvuku mi skrúti vnútornosti.

Elias vytasí meč a jeho hromový hlas otrasie lesom: „Je to svorka dravých vlkov!"

Nikto sa však ani nepohne, pretože ich lord sa mýlil.

Keď sa spoza protiľahlého kopca vyvalí tucet šupinatých dračích hláv, v hrudi mi zamrie život.

Narazili sme na nandragov.

Ich kostnaté nohy pri každom kroku chrastia a hrkajú. Je to pieseň smrti – zarýva sa vám hlboko pod kožu a núti vás vyškriabať si ušné bubienky. Nandragovia besno zavijú a z rozvalených papúľ plných ostrých ihlíc im vyletia zakrvavené jazyky, ktoré majú na koncoch rozoklané vo dvoje. V prázdnych očných jamkách sa im zahmýri zamatová tma. Zodvihnú šupinaté slizké hlavy a načúvajú.

Pretože nevidia! Sú úplne slepé, orientujú sa len podľa zvukov.

Všetci stojíme ani obarení vriacou vodou. Dokonca aj kone akoby boli odliate z olova.