Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Tridsiata štvrtá kapitola ☾ ↠

Chrbát mám v jednom ohni, hlava mi ide prasknúť od bolesti. Točí sa so mnou celý svet, neviem, kde je hore a kde zas dole. Pred očami mám tmu. Šmátram rukami vôkol seba, do rebier mi vystreľuje ostrá bolesť. Luk a tulec so šípmi mám stále prevesený cez plece, slabiny mám však odreté z popruhu a tetivy, ktoré sa mi pri páde zaryli do kože. Keď pod doráňanými bruškami prstov zacítim suchí lístie, pookrejem, no ihneď spozorniem.

Niečo nie je v poriadku.

Požmolím lístie v dlaniach, no moje uši nezachytia žiadny zvuk. Oprášim si dlane a prekryjem si nimi uši. Stvrdnutú pokožku mojich rúk poláska niečo teplé a lepkavé. Priložím si jeden prst k perám a obliznem si z neho krv. Moju krv, ktorá sa mi prúdom valí z uší.

Nevidím ani nepočujem.

Pamätám si, že pred tým, ako som stratila vedomie, som vrazila hlavou do niečoho tvrdého – asi kameň alebo výčnelok nejakej skaly.

Dočerta!

Teraz nesmiem spanikáriť. Dlane zatnem do pästí, nechty si divo zarývam do mäsa. Ak sa nemôžem orientovať podľa zraku a sluchu, musím sa spoľahnúť na hmat a svoj inštinkt.

Inštinkt lovca? V tejto chvíli asi inštinkt koristi lapenej do pasce. Nedorazím do Pohrebiska, pretože ma zožerú nandragovia. Naozaj skvelé.

Pár metrov predo mnou nahmatám rukoväť svojho meča – ešte stále je teplá. Schmatnem ju pevne do dlaní a postavím sa najladnejšie, ako mi to moje ubolené telo dovolí.

Keď som na nohách, zhlboka sa nadýchnem a urobím prvý krok. Do neznáma. Do hluchého prázdneho temna, ktorá ma obklopuje. Chvejem sa na celom tele, po chrbte mi steká studený pot – mám pocit, akoby zo mňa strhával kožu.

Nezastavuj!

Opatrne kladiem nohu pred nohu. Stále zas a znova. Dokola a dokola. Krok vpred. Krok vpred. Krok vpred.

Pokračuj!

Pod nohami mi odrazu zapraští halúzka. A ja to počujem. Ten prenikavý zvuk ma na chvíľu vyvedie z miery. V rukách si obrátim obojručný meč, spotený z mojich dlaní a moja duša zaplesá – omámené zmysly sa mi začínajú pomaly vracať.

Zhlboka dýcham a sústredím sa na svoje oči – stále mám pred nimi tmu. Možno sa moja myseľ so mnou len zahráva a nechce, aby som videla všetku tú hrôzu, čo napáchali nandragovia.

Strasie ma, akoby ma niekto oblial kýbľom ľadovej vody. Čo ak moja myseľ neznesie pohľad na roztrhané telo, ktoré tak dôverne poznám? Čo ak neznesie pohľad na zlatisté oči, z ktorých sa vytratili všetky tie nezbedné, pojašené iskierky života?

Dosť!

Privriem viečka a zaprisahám sa, že keď ich otvorím, budem vidieť okolitý svet.

Keď ich však otvorím...

Dočerta!

Stále mám pred nimi temno.

Chcem zakričať, no čo ak nás vyzradím, niekde tu predsa musí byť Zulla a Dale. Nemôžem riskovať, že ma nandragovia začujú. Urobím preto ďalší krok vpred, ostrá čepeľ meča v mojej ruke prerezáva vzduch nasiaknutý oloveným pachom krvi. Znezrady zakopnem do niečo mäkkého a nevládneho. Zohnem sa a pod prstami zacítim pracky koženej výzbroje. Nahmatám dotyčnému tvár a podľa jej ostrých čŕt a niekoľkodňovému strnisku viem, že som našla Dalea. Stratil veľa krvi, pravdepodobne je v bezvedomí – inú možnosť si ani nepripúšťam, aj keď mu nedokážem nahmatať pulz.

Ak je tu Dale, niekde tu musí ležať aj Zulla.

A nandragovia.

Hrobové ticho pretne slabučký chrapot: „Už ani krok, Kathyra!" Zullin mäkký hlas mi pohladí dušu. „Ustúp dozadu. Ten nandrag pred tebou žije. Je len omráčaný."