Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Tridsiata piata kapitola ☾ ↠

Po tvári ma pohladí chladný závan vzduchu. Kým otvorím oči, párkrát zaklipkám viečkami. Ležím pod hustými smrekmi a borovicami, ktorých kmene sa vzájomne prepletajú ako vlasy vo vrkoči. Stihnuté telo mám poprikrývané kožušinami, jednu huňatú zacítim aj pod sebou. Zaborím si prsty do hebkých chuchvalcov a pokúsim sa posadiť.

Bolia ma asi všetky svaly, ktoré ma bolieť môžu, dokonca aj tie, o ktorých som nevedela, že ich mám. Prehnem chrbát dopredu a lakte si opriem o pokrčené kolená. Naberiem si do pľúc čo najviac vzduchu, chvíľu ho v sebe podržím a potom pomaly vydýchnem. Myseľ sa mi upokojí, napäté svaly sa uvoľnia. Nasleduje úľava, ktorú si vychutnávam celými priehrštiami.

Pár metrov odo mňa leží Dale, zababušený do hrubizných kožušín. Poľa jeho pomaly sa nadvihujúcej hrude viem, že je nažive. Odľahne mi a s vypätím všetkých síl sa prevrhnem na všetky štyri, údy ma však nechcú poslúchať, tak sa k Daleovi musím doplaziť.

Fučím a dychčím, svaly na rukách i nohách ma pália od bolesti, hrdlo mám stiahnuté od všetkých vzlykov, ktoré zadržiavam. „Dale," oslovím ho menom, keď ho opatrne pohladím po líci. Na tom druhom má hlbokú reznú ranu, ktorá sa mu však už stihla zaceliť. Dale pootvorí ústa, no vyjde mu z nich len ston zastrený bolesťou. Pri pohľade na to, ako mu v spánku skrúca tvár, mi zovrie žalúdok. Musí prežívať príšerné muky.

„Mala by si odpočívať." Zullin odmeraný hlas ma prevŕta skrz na skrz. Otočím k nej hlavu – práve vychádza z tieňov hustého lesa s náručou plnou všakovakých bylín, lístkov a konárikov obťažkaných tmavofialovými a čiernymi bobuľami. „Dale sa nepreberie. Pomocou bylín ho udržiavam v spánku mŕtvych. Rana na pleci sa mu zapálila, začala hnisať a okolité mäso mu začalo odumierať." Jej tón je vecný. Strohý. Suchý. Bez štipky emócie. Za smrť Fulke ma bude viniť do konca svojho života.

„Bude v poriadku?"

Zulla nonšalantne pokrčí plecia. „Neviem. Tá ruka..."

Nasucho preglgnem, dole krkom mi prejde obrovská vzduchová bublina, z ktorej ma rozbolí celá hruď. „Keď sme s Finnom za vami putovali, v Godanskom lese nás prepadla Andersova banda a jednej z jeho chlapov mi zabodol do boku otrávený kančí kel. Dostala som infekciu a on..."

„Viem," odsekne Zulla, nevenujúc mi viac pozornosť. „Urobili sme všetko. No i napriek tomu mu tá poondiata rana hnisá a mokvá."

„Kde sú ostatní?" Nenútene nadvihnem obočie.

„Prežila len hŕstka, ktorá teraz s Eliasom a Finnom hľadá po okolí ďalšie liečivé byliny."

Keďže v diaľke nevidím žiadne kone, je mi jasné, že o všetky sme prišli a cestu do Pohrebiska zdoláme po vlastných.

Podľa Eliasových výpočtov a staručičkých máp, do ktorých tak často hľadel, máme pred sebou už len zopár míľ. Ešte nás čaká priesmyk Mŕtvej hory večne zahalený do hustej mliečnej hmly, ktorá vie pocestného zmiasť, no akonáhle prekonáme aj tento bod, vstúpime do Kráľovstva krvi a popola. V Pohrebisku stačí nájsť Eyvorn a vyslobodiť Ranniu a naša výprava sa môže vrátiť späť.

Prečo mám však pocit, že to bude len akási diabolská pasca? Chladnokrvne premyslená a precízne nastražená? Vie Spriadačka osudu, že sme už len na skok od jej ónyxovej jaskyne? Vie vôbec, že si Elias ide pre svoju milovanú ženu?

Diabolská pasca.

Vmysli sa mi odrazu vynoria Fulkine slová, keď mi dávala vypiť tú odpornú tekutiny proti bolesti.

Diablov pazúr tlmí bolesť, pomáha pri hojení takýchto nepekných rán a navyše zabráni, aby sa v nich vytváral hnis.

„Diablov pazúr," vybrechnem na ňu, no ona len porazenecky zvesí hlavu.

„Posledné zásoby zničil nandrag, keď rozmetal Fulkine telo, ale to si určite dobre pamätáš." Prudko sa ku mne zvrtne, div ma nezvalí na zem. Zabodne do mňa svoj štíhly ukazovák a vycerí zuby – ako divá zver zahnaná do kúta. „Pretože si ju nechala zomrieť." Tie slová sú ako ohnivá reťaz, ktorá sa mi ovinie okolo hrdla a každým mojím nádychom sa neúprosne sťahuje.

Myslím, že Zulla by si s mojou sestrou Aelyn veľmi dobre rozumela. Jedna bohyňa smrti, druhá bohyňa pomsty. Ak to prežijeme, zoznámim ich. A kto vie, možno si padnú aj do oka.

„Mrzí ma to, Zulla. Tak veľmi ma to mrzí."

Zulla tľoskne jazykom. Prekríži si ruky na vypnutej hrudi. „Keď bude po všetkom a obe prežijeme, nájdem si ťa a zabijem. So všetko úctou a slávou, aká ti prináleží. Budeš sa plaziť po zemi ako teraz a žobrať o milosť. Budeš ma na kolenách prosiť, aby som to už ukončila, no ja sa len zasmejem a budem pokračovať ďalej. Stiahnem ťa z kože ako zajaca a z tvojich kostí si spravím..." Zmĺkne, mliečne galaxie sa utopia v striebristých slzách. Obráti sa mi chrbtom a kľakne si k Daleovi.

Jediná žena, s ktorou som sa ako tak spoznala a spriatelila, ma teraz nenávidí do špiku kostí. Neviem, či sa nepomodlím k Matičke, alebo radšej k samotnému Osudiu, aby si Spriadačka osudu vzala moju dušu a uväznila ma v jaskyni.

„Mrzí ma to," hlesnem, no moje slová zostanú bez odozvy. Odplazím sa späť na svoju kožušinu, teraz už chladnú, hlavu si ponorím do rozochvených dlaní.

Ticho prehlušuje len občasné zaštebotanie škorcov, či tlmené húkanie kuvika. Spomeniem si na slová mojej matky, ktorá mi hovorievala, že ak kuvik zahúka trikrát za sebou, niekto zomrie. Pozriem na Dalea a strasie ma. Ak by to Dale neprežil, Zulla by ma stiahla z kože priamo tu. Zapudím v sebe tie odporné myšlienky, nepripúšťajúc si žiadnu inú možnosť okrem tej, že Dale prežije. Je to predsa silný, zdatný žoldnier, ktorého neskolí škrabanec od nejakého nandraga – akoby boli nandragovia len nejaké prchké mačky.

Hlupaňa!

Ako tak v tichosti sedím a hľadím do nekonečnej spleti stromov, v diaľave pred sebou spozorujem záblesk. Trvá to len zlomok sekundy, no ten žiarivý záblesk svetla sa mi neustále mihá pred očami. Som ním oslepená. Vábi ma k sebe ako nočného motýľa. Stále viac a viac. Nedokážem odolať tomu volaniu. Preniká mi cez kožu až do duše. Milovanie s Torrykom sa tomuto nedokáže rovnať. Milovanie s Finnom bolo len slabým odvarom túžby, ktorá mi teraz kvári telo.

Počujem tenučký hlások, vábi ma k sebe.

Tak kde si?

Ďalší mihotavý záblesk svetla.

O pokožku sa mi obtrie klokotavý smiech, krajší ako polnočná sonáta. Kým započujem ďalšie slová, prevrhnem sa na brucho a zo všetkých síl sa začnem plaziť k zdroju toho prchavého šťastia, ktoré musím stoj čo stoj nájsť.

Poď ku mne a ja ti dám, všetko, po čom baží tvoja duša.

Znesiem k tvojim nohám celé svety.

Tak poď ku mne a ja ťa nesklamem.

Buď mojou a ja budem navždy tou tvojou.

Poď, Poď, Poď.