Kráľovstvo krvi a popola

↞ ☽ Tridsiata šiesta kapitola ☾ ↠

Zabáram prsty do stvrdnutej zeme, nechty sa mi pod ostrými kamienkami lámu, no nedokážem prestať. Naťahujem ruky, nasledujúc ten vábivý hlások volajúci ma k sebe. Tunika na bruchu sa mi roztrhne, na koži zacítim chlad a pichľavé stebielka trávy. Svaly na rukách i nohách sa mi chvejú ako huspenina, no pokračujem vpred. Plazím sa ako vyhladovaná zmija, po lícach mi stekajú slané potôčiky potu zmiešaného so slzami. Zvádzam boj s telom, ktoré už nevládze a mysľou, ktorá ho neustále ženie vpred.

Musím pokračovať.

Nesmiem zastať.

Stále ďalej.

Stále vpred.

Ruka pred ruku.

Myslela som si, že Finn bol mojou spásou, no omyl je pravdou. Mojou spásou sú tie mihotavé záblesky žiarivého svetla, ktoré ma zakaždým, keď odlepím hlavu od zeme, oslepujú. Chcem sa k nim dostať čo najbližšie. Chcem k nim natiahnuť svoje ruky a splynúť s nimi ako jedno telo a jedna duša.

Ten sladký ľúbezný hlások ma k sebe volá čoraz nástojčivejšie.

Poď. Poď. Poď.

Na slovo poslúchnem. Zatnem končeky prstov do zeme a posledné zvyšky sily použijem na to, aby som posunula svoje telo. Nohy ma prestali poslúchať, tak ich ťahám za sebou. Fučím a stonám, ledva stíham s dychom, hruď mi nadskakuje hore a dole, v ušiach mi hučí krv. Dlane mám už také zodraté, že keď sa mi na nich napne koža, zalejú ich karmínové perličky.

Poď. Poď. Poď.

A ja sa plazím.

A plazím.

A plazím.

Stále dopredu a dopredu.

Do neznáma, ktoré je zahalené rúškom tmy.

Preplazím sa do tŕnistého krovia, ktoré mi poškriabe tvár, ramená aj chrbát. Z celistvej tuniky sa razom stanú len ovísajúce franfore. Už ma nemá čo chrániť pred mrazom, ktorý sa mi znezrady zavŕta do kostí. Vlhká tráva mi bičuje členky, mrazivý vzduch ma štípe v nose.

Prečo je tu odrazu taká zima?

Prebrodím sa vysokou húštinou, až kým sa nepriplazím k priezračnej riečke. Nasledujem jej trasu, až kým nedorazím k aleji smutných vŕb – tu rieka mizne do blankytného jazera pod ostrými skaliskami.

Vodopád šumí a drobné perličky vody prskajú do vzdialenosti niekoľkých metrov. Ešte raz sa zahľadím na priezračné jazero podo mnou a dostanem neodolateľnú chuť doň skočiť a očistiť si telo aj dušu.

Poď. Poď. Poď.

Hladina blankytného jazera zašumí, na priezračnom dne sa niečo mihne – záblesk hrajúci všetkými farbami. Ako dúha.

Poď. Poď. Poď.

Neváham a skočím. V ušiach mi zasviští neskrotné vetrisko, moje telo sa zmieta pod náporom vzduchu, končatiny mi plápolajú vo voľnom páde, akoby ani necítili žiadnu tiaž. Pripadám si ľahučká ako pierko.

Keď sa vhupnem do ľadovej vody, prebudia sa mi všetky zmysly. Jazva na krku ma pri každom nádychu zaštípe, akoby sa mi okolo krku sťahovala nejaká neviditeľná slučka. Z výšky vyzeralo jazero čisté a priehľadné ani krištáľ, no keď otvorím oči, ocitnem sa v tmavej mazľavej stoke. Švihnem nohami, do ktorých sa mi konečne dostal aký-taký cit a vystrčím hlavu na hladinu. Pretriem si zastreté oči a hľadám breh.

Poď. Pod. Poď.

Lýtka mi pohladí niečo studené a slizké. Šklbne mnou, srdce mi bije ako zvon. Rozhodím rukami a rozrazím nepokojnú hladinu, vyšplechnutá voda mi obleje tvár aj krk.